PREJAV ANDREJA HLINKU (AKTUALIZÁCIA 1x)
"MY V KAŽDOM ČLOVEKU VIDÍME BRATA A CHCEME ŽIŤ V POKOJI."
Andrej Hlinka (1864-1938)
https://www.psp.cz/eknih/1920ns/ps/stenprot/048schuz/s048008.htm
- v pôvodnom texte z horeuvedenej adresy je namiesto ľ použité ž, korekcia chýb: Biblik.sk www.biblik.sk
prejav Andreja Hlinku, štvrtok 27. januára 1921, pred Národným zhromaždením v Prahe:
Místopředseda inž. Botto (zvoní): Slovo udeľujem prvému rečníkovi "pro" pánu posl. Hlinkovi.
Posl. Hlinka: Slavné Národné shromaždenie! Ctení páni a dámy! V tomto historickom momente, keď ako Slováci po práve a skutočnosti stojíme už fakticky na rozhraní uznania nášho štátu a potvrdenia smluvy trianonskej, st. germainskej a ostatných, dovoľte mi, aby som urobil maličkú reflexiu na život nás Slovákov, aby som prípadne osvetlil, že my Slováci prečo vítame dnes s radosťou túto republiku, prečo my dnes, keď naši tisicroční spoluobčania Maďari oplakávajú svoju integritu, voľne vítame úsvit slobody a dnešný deň. Mohol by som začať: Infandum regina iubes renovare dolorem*, totíž je to istá trpkosť, isté historické krivdy, ktoré musím uviesť, aby som ospravedlnil a prípadne dodal váhy výpovedi pána ministra zahraničných vecí, kde on hovorí, že Maďari všetku odpovednost za svoje národné nešťastie pripisujú Rakúsku. Panovia, toho niet. Tu oni musia riecť sami: mea culpa, sine ira et studio*, a musia uznať, že tento všeobecný stav v prvej rade oni sami zrobili. S Maďarmi za tisíc rokov sme vlastne podľa historie nežili. V bývalom Uhorsku žili sme my Slováci, Nemci, Rumuni a Srbi (Posl. dr. Juriga: A židia!), ale žiadne z týchto národností - lebo boli sme len národnosťmi a nie národom - (Hlas: Neznali nás!) nesmela sa nazývať národom, poneváč slovo národ znamenalo vlastizradu a lavicu obžalovaných. Tedy my, Rumuni, Srbi, Nemci a Slováci boli sme len národnosti. Všetky tri ostatné národnosti boli na tom o mnoho lepšie než my Slováci. Nemci alebo tak zvaní Cipseri a sedmohradskí Sasíci mali svoje školy, mali za sebou svoj vežký Reich, mali sa na čo oprieť, a preto ich práva boly respektované. Mali obecné a stredné školy a na univerzite bola katedra nemeckej reči. Mali tiež iné výhody hospodárské, politické a spoločenské. Rumuni mali za sebou rumunské kráľovstvo, mali za sebou hierarchiu, ktorá ich bránila a zastávala sa ich proti prehmatom. Mali istý počet svojich ľudových škôl a i svoje gymnázia a na univerzite peštianskej mali katedru svojej reči. Srbi boli tiež v podobnom šťastnom stave, len my Slováci boli sme siroty, boli sme zbavení všetkých práv. Ani to meno Slovák nám nebolo dovolené užívať. (Výkřiky.)
Ja sa dám rád presvedčiť, rád koncedujem, že maďarský národ nebol na vine všetkému, ale jeho feudálna grófska trieda. Nechcem všetko pripisovať maďarskému národu, ako takému, ale predsa je len pravda, že my Slováci v našej domovine, v našom vlastnom území neboli sme doma, boli sme cudzími, inojazyčnými. Menovali nás cudzorečími. (Výkřiky.)
My, veľactené Narodné shromaždenie, nemali sme ani jednej jedinej materskej školy, nemali sme ani jednej ľudovej štátnej školy. O gymnáziách, stredných školách, reálkach atď. ani nebudem hovoriť. Tam by sme boly úplne uspokojení i len akými takými odpadkami. Boli by sme sa uspokojili, keby nám bolo bývalo dovolené len fakultatívne slovensky vyučovať svojmu jazyku. Aspoň jednu hodinu týždne. Ja som pravdepodobne posledný Mohikán, ja som sa ešte učil v roku 1873 v ružomberskom gymnáziu, tedy na území eminentne slovenskom - Ružomberok je slovenský ako máloktoré slovenské mesto v republike - svojej materčine ako fakultatívnému predmetu mimo hodiny v stredu odpoludňa jednu hodinu zo zvláštnej milosti. Potom sa to zavrelo a ďalej to nebolo možné.
Ďalej bol zákon z roku 1867, nemýlím-li sa 64 tak zvaný národnostný zákon a bol to, veľactená snemovňa, zákon pekný, bol to zákon humánny, zákon liberálny. Tam nám boly zabezpečené všetky práva. Tam sme mali zabezpečené školy, štátne školy v materskej reči, na území Slovákmi obývanom slovenské školy boly dovolené, malo byť dovolené, že na území slovenských autonomií, slovenských stolíc v Liptove, v Turci, Trenčíne a Nitre a vôbec všade, kde býva slovenská národnosť vo väčšine, že tam jednacou rečou má byť reč tej národnosti, ktorá obýva toto územie. Jestliže aspoň 20% členov zástupiteľského sboru je Slovákov, má byť aspoň jeden zapisovateľ v tej reči slovenskej.
Pánovia moji! Bol som 20 rokov členom liptovského administratívneho výboru, bol som členom stolice liptovskej a nikdy mi nedovolili ani len jedno slovo po slovensky povedeť. (Výkřiky.) Len jeden jediný starý Janček bol výnimkou, lebo o ňom sa dokázalo, že nevedel maďarsky ani slova, a používal preto slovenčinu a zadržoval tú kontinuitu, že pri každom shromaždení slovensky hovoril. Ale šli sme ďalej. Roku 1907 vrhli sa i na naše mesto Ružomberok, z veľkej obce urobili nám mesto se zriadeným magistrátom, prirazili k nám továreň v Rybárpoli, aby nás tým lepšie ovládali. A prečo to robili? Nie pre blahobyt a nie pre výživu v celej oblasti, ale preto urobili tento magistrát, aby na mestskej radnici, kde bolo všetko slovenské, aby sa tam po maďarsky rokovalo a rokovalo sa tam tak od roku 1910 až do dnes, a zase len starý Janček a niekoľko osvedčených Slovákov hovorilo po slovensky, 56 židov, ktorí boli vo výbore, ti boli prvotriedni Maďari. (Výkřiky.)
Pánovia moji! ľudovej školy štátnej nebolo ani jednej na území celého Slovenska. To doznať musí každý. Mali sme typ škôl konfesionálnych a občianskych, a i v konfesionálnych školách r. 1907, pamätáte sa na to, aké zákony vyniesol Apponyi.
Ten učiteľ, ktorý za tri roky nezmaďarizuje a nenaučí tie deti na Kysucku, Magure a na Beskydoch maďarsky, ten bude pozbavený diplomu a môže isť svetom. Tlačilo sa, páni moji, na školské stolice, na učiteľov škôl, aby každou možnou silou sa maďarizovalo. Mali sme i stredné školy, to viete páni moji. Tri gymnázia v Revúci, Martine a v Kláštore pod Znievom. Školy tie neboly štátne. Štát ani halierom na ne neprispel, postavili sme si ich sami zo svojich vlastných mozolov a zo svojich vlastných grošov. Od roku 1873 starý Tisza pod zámienkou nevlasteneckého vyučovania všetky tri školy brevi manu* zavrel. Ostali sme úplne bez všetkých stredísk, bez ohniska kultúrneho, aby sme takto svoju materčinu, svoj jazyk úplne zabudli.
Na poli hospodárskom nestáli sme o veľa lepšie.
Poviem len jeden eklatantný* prípad, ktorý sa stal v roku 1906. V Turčianskom Sv. Martine sa založila papierňa, účastinná spoločnosť. Bola už hotová, stroje postavené, len do behu to pustiť, ale nedostali licenciu preto, lebo vraj do Turca tečie z nej kalná voda, že by ryby vyhynuly. Tedy ryby boly chránené, priemysel a ľud slovenský mohol zahynúť. V Ružomberku ale bola druhá papiereň toho istého typu, bola to papierňa Kleinovská a ostatne páni, kdo pôjdete do Ružomberku zvem vás k tomu - pozrite sa v tie strany večer alebo o pol noci, keď sa vypúšťa kal do vody, aby ste videli, aká je červená, modrá, zelená, ako hraje všetkými barvami; to ale nerobilo žiadnu prekážku, trebaže voda tečie cez mesto a tú kalnú vodu museli ľudia brať, a to prekážku nerobilo. O licenciách máme hovoriť? Slovák, ktorý sa hlásil k Slovákom, licencie nedostal. Slovák, ktorý hlasoval na slovenského kandidáta, ten bol na celej čiare prenasledovaný. Na celom Slovensku snáď neboli 2 krčmári slovenskí, ktorí by boli mali licenciu. To všetko bol monopol vlastencov a my, veľactené Národné shromaždenie, pri tomto všetkom sme sa vedeli udržať. Pri tomto veľkom útisku my sme lásku k slovenčine zachovať vedeli, my sme myšlienku messianskú, slavjanskú, a slovenčinu zachovali. Prišiel rok 1896, prišly voľby. Moji pánovia! Tieto voľby budú istotne zapísané čiernou tužkou v historii uhorskej, keď slovenský volič v Kubíne, Ružomberku, v Čadci, Trnave atď., musel stáť 36 hodin o hlade a smäde; nebolo im dovolené chleba si vziať ani vody sa napiť. A aké to boly voľby, ten feudálny systém? V roku 1906 tá Viedeň, tá byrokratická Viedeň rakúská nariadila našej aristokracii, aby zaviedla všeobecné hlasovacie právo. Ešte nedošlo ani do Marchega, a už ho ukradli. A to právo všeobecné, rovné, tajné, do Uhorska nikdy neprišlo.
Viete, pánovia, že 30 Slovákov, ktorí čítať a písať nevedeli, malo jeden hlas a každý neslovák, jestliže mal akademické vzdelanie, gymnázium, mal hlas, prípadne plurálne hlasovacie právo. Aby sa Slovákom a celému svetu trochu prachu hodilo do očí, vyniesli zákon, že ľudovú školu skončivší Slovák alebo ktorýkoľvek občan uhorský, ktorý složí v ľudovej škole zkúšku znalosti, dostane na základe toho svedectva potom hlasovacie právo. Ale, pánovia, uvážte, že v tej hladnej, chudobnej Orave chodí dieťa najviac ak 4 mesiace do školy - predsa známe Oravu, ako bývajú naši Slováci v Orave rozptýlení, takže do školy majú 10-12-15 km a tu by sme boli očakávali trošku liberalizmu, svobody, že kdo prijde do tej školy robiť zkúšku, bude ju môcť skladať aspoň vo svojej materskej reči. Ale ten Slováčik z Oravy, Trenčína skladal zkúšku v maďarskej reči. (Slyšte!) Všetky predmety boly maďarské ako počty, dejepis, zemepis atď. (Hluk a maďarské výkřiky.) Tak to bolo, moji pánovia, to je historicky dokázané a prirodzený následok toho bol, že ani jediný Slovák pri tej zkúške neobstál. Tažko sme videli, že z 20 chlapcov obstáli pri tej zkúške čo len 2 a 2/4 mali náhradnú zkúšku.
Administratíva? Pánovia moji, to bol snáď najbolavejší bod nášho života. Služný, u vás to bol okresný hejtman, u nás je to služný, ktorý všetku svoju práciu vyčerpával, sústreďoval v tom, že dával pozor na panslavizmus a referoval ministrovi. Potom župan, podžupan: Tam je panslavizmus, a pri tom všetkom nemusel nikdy sedeť v úrade, ale šiel z jednej dediny do druhej dediny a mal nesmrteľné zásluhy. Tak to bolo v každej stolici, jedna rodina tam vládla a mali samosprávu. V Liptove, Szentiványovci, Radvánszkovci atď. a inde boly menší alebo väčší šľachtici. To bola administrácia. Na Slovensku občianský synčok za služného sa nikdy nedostal. Ja mám 50 rokov a nevidel som nikdy jednoho občianského služného, ktorý by bol politickým úradníkom. (Hluk a výkřiky.)
Dovoľte, veľactené shromaždenie, poviem-li, že Slovensko dalo bývalému Uhorsku veľmi mnoho hodných synov. To sa poprieť nedá. Vezmime na pr. básnictvo, oni žijú z národností. Máte tam Petöfiho-Petroviča. Tam máte ďalej Barossa, ministra železníc, tam máte Munkácsiho, "pravého" Maďara. Ale, pánovia moji, kto že vedie tú politiku uhorskú dnes. To je Čerňoch, Slovák, to je Rakovský Štefan, Slovák a Smrečányi. Ten je z Oravy, z Bystrice. To je isté a bezo sporu, že dali sme maďarskému národu mnoho veľkých synov. (Maďarské výkřiky). Tak to bolo, páni moji, jak niekdo povedal: Já som Slovák, tak - - (Maďarské výkřiky).
Andrej Hlinka, moji pánovia, rozprával týmto tónom cez celý svoj život. (Hlučný potlesk a souhlas.) Andrej Hlinka dokázal, že týmto tónom hovorí nepretržite už od 40 rokov. My sme týmto tónom hovorili i vtedy, keď len jeden článok napísať znamenalo 12 mesiacov žalára. Je tu Juriga, ktorý sedel 2 roky v Segedine. (Hlas: Za to vás chytli, že jste žádal střední školu! - Různé výkřiky.)
Místopředseda inž. Botto (zvoní): Prosím, abyste nevyrušovali rečníka.
Posl. Hlinka (pokračuje): Ja som bol roku 1906 pri voľbách, keď sme v ružomberskom okrese kandidovali, keď sme sa sišli pod devizou svobody, keď maďarská šľachta už videla uskutočnenie svojho ideálu, keď košutizm triumfoval, vtedy sme kandidovali v tej nádeji, že opravdu bude dbané rovnosti a voľnosti.
Príšli kandidáti, a ja som im povedel vo svojej vernosti: prečo nedáte ľudu školy v jeho reči, aby mohol príjsť k úradom, aby mohol postupovať. Dostal som za to žalobu, chytili ma a dali medzi cigánov do vyšetrovacej väzby a 6 mesiacov som tam sedel. (Maďarské výkřiky.)
Niektorí kolegovia z maďarskej strany prejavili svoju nespokojenosť s menovaním biskupov. Dobre hovoril minister zahraničných vecí, že je to prvý prípad za tisíc rokov, čo Slováci prišli na biskupský stolec. (Výborně! Potlesk.) Ja som prišiel na ružomberskú faru, lebo som Ružomberčan. Volil ma ružomberský výbor. (Obrácen k maďarským poslancům:) Čo ste robili, do Ríma ste posielali protesty, 4 roky väzenia som dostal preto, aby ste ma mohli fary zbaviť. (Tak jest!)
Páni moji, ja vám to nepripisujem, ja to pripisujem geniusu a šlechte, ktorá maďarský národ nešťastným urobila. Pozrime, páni moji, mestá! V našom biskupstve chlapec z Oravy, chlapec z Liptovska, treba bol najvzornejším kňazom, trebaže bol horlivcom, neprišiel nikdy na mestskú faru. Museli isť do Ameriky naši najlepší synovia, vziať do rúk pútnickú palicu a isť do vyhnanstva, dnes sú roztratení po Amerike. (Místopředseda Buříval převzal předsednictví.)
To všetko bol systém. Kdo riekol, že je Slovák, ten mohol by ť pripravený na to najhoršie. Dnes súčtujme. (Výborně! Potlesk.) Dnes účty skladajme, musíme si aktíva i pasíva sostaviť a možná, že je to začiatok našeho lepšieho spolužitia, našej peknej slobody, ale účtovať musíme. (Posl. dr. Jabloniczky: Maďarského biskupa na Slovensku!) Maďarského biskupa na Slovensko dávať síce nebudeme, ale bude-li toho potreba, verte, že i to bude možné. Ale na Slovensku za maďarského režimu kňaz, kaplan neprišiel k vyššej hodnosti. (Posl. dr. Jabloniczky: Černoch!) Černoch bol Maďarón, i dnes je. (Výkřiky.)
My nechceme, páni moji, krivdiť nikomu. Moja strana je stranou autonomie, pravdy, práva, zákonov, práce; preto Maďarov nechceme utlačovať. Povedzme si pravdu! V našej republike je Maďarov 500.000. (Posl. Szentivanyi [maďarsky]: Je jich více!) To hovorí kolega Szentiványi, že "több van".* Ale nech ich je koľkokoľvek chce, tých 500.000 Maďarov má tu 9 zákonitých zástupcov. (Tak jest!) Nás Slovákov bolo na Slovensku 2 miliony. Koľko sme mali od roku 1867 do roku 1896 svojich zástupcov? Mali sme do roku 1896 len jediného Jurigu. Ďalej počúvajte pánovia: Jedno slovo povedel Juriga zo srdca a celá snemovňa sa naň vrhla. To pánovia si musíme povedeť: Bolo voľno v Pešti hovoriť francúzsky, anglicky a nemecky, ale keď jediné slovo slovenské padlo, akoby bol hrom uderil do snemovne, nebolo možné prehovoriť jediného slovenského slova. My vás ale na Slovensku utlačovať nechceme. My vám necháme školy, my vám necháme vašich notárov, rychtárov, slúžnych, predstavených. Nechceme nikomu krivdiť. My sme vám nechali a necháme tam, kde Maďari budú kompaktne obývať, toľko škôl, koľko vám patrí. V Ružomberku na našom území bolo gymnázium čiste maďarské. (Výkřiky posl. Surányiho. Hluk. Místopředseda Buříval zvoní.)
Páni moji! Neodvolávajte sa na Krista, on miloval svoj národ, on plakal nad Jeruzalémom, on pri svojej smrti volal: "Eloi eloi lamma sabachtani."(Marek 15:34, pozn. Biblik) Ani jednu krivdu vám nerobíme. Ovšem, že keby pán dr. Lelley sa mal učiť slovensky, to by bola krivda. A krivdu vám nechceme urobiť.
Veľactené národné shromaždenie! Ja by bol celkom šťastný, keby sme v Ružomberku na radnici boli mali tie práva, aké máte vy v Prahe. Vidím pred sebou maďarské dotazy, maďarské odpovedi, vidím, že pan kol. Surányi podal návrh, abysme z Maďarska vyhnaným uprchlíkom dali právo azylu. Minister vám odpovedel maďarsky. (Maďarské výkřiky.)
Místopředseda Buříval (zvoní): Prosím, o klid. Pan posl. Surányi nemá slova.
Posl. Hlinka (pokračuje): Je pravda, že socializmus na základe istej internacionality a opatrnosti bol liberálnejší, ako Apponyi, Andrássy a ostatní, ale zo Slovákov nebol im ani jeden jediný povznesený. Keď vám krivdu budú robiť, vy nás veru nájdete. (Hluk.)
Místopředseda Buříval (zvoní): Prosím o klid. (Hluk trvá.) Prosím, aby pan řečník pokračoval.
Posl. Hlinka (pokračuje): Veľactené národné shromaždenie! My máme v živote národnom i isté etapy, a tieto etapy sú: Nitra, Ružomberok a ostatné sedrie*, kde nás, páni moji súdili pre lásku k nášmu národu. Máme tie etapy i v semeniskách, kde nám nebolo dovolené v našej slovenskej reči ani apologetické - nehovorím politické - časopisy čítať.
Vy, páni z maďarskej strany, mali ste príležitosť proti týmto vecia protestovať a neprotestovali ste. Boli ste pri moci. Ale ani dnes to nenie lepšie, keď prejdeme trošíčku cez hranice. V Uhorsku koľko je našich bratov slovenských? 350 tisíc Slovákov je v dnešnom Uhorsku. 350 tisíc Slovákov je v Maďárii a kožko poslancov majú títo ľudia, koľko zástupcov na sneme v Pešti. (Hlas: Ani jednoho!) Koľko majú v Maďárii naši Slováci starostov, predstavených, služných, notárov alebo ostatných administratívnych úradníkov? (Hlas: Ani jednoho!) Ja som čítal nedávno o jednom človekovi - neviem už či sa menoval Hrdlička alebo inak že ho odsúdili na jeden rok do väzenia preto, že hovoril, že Rusi sú naši bratia. Slováci nemajú ani jednoho zástupca a myslím, že ani školy žiadnej nemajú. A preto nemáte sa čo žalovať, my ale máme čo žalovať, poneváč našim bratom sa tam krivdí. (Různé výkřiky. - Místopředseda Buříval zvoní.)
Veľactené shromaždenie. Vo svojom expozé minister voči Maďarom, voči Rakúsku, Nemecku, voči celej Europe bol tak konciliantní, že sa tomu človek musí diviť. (Výborně!) Pomôcť chceme, komu len môžeme. My máme v Rakúsku asi 40 titíc našich Slovákov žijúcich vo Viedni, ktorí majú svoje pozemky v Gbeloch, na Búroch, v Malackách, Zohore, tam majú rodiny, pozemky, z tých žijú, oni sú len emigranti, priekupníci svojich výrobkov hospodárskych, zelinárskych a s týmito našimi slovenskými bratmi sa tak nakladá, že keď si chce zajsť domov obrobiť pole, stojí ho pas asi 700 K a po všetkých úradoch musí chodiť. A rovne sa meria i nám.
Dúfam, že mi porozumie dr. Lelley a ostatní páni, že chceme, aby budúcnosť bola lepšia. My vieme z minulosti, že naše rieky, Váh, Nitra, Ipeľ, Hron tečú dole až do Čierného mora, že boly prirodzenou dopravnou cestou pre bryndzu, dub, šindeľ, dosky, late a ostatné výrobky z našich slovenských hôr. I dnes chceme naviazať s Maďarmi istý druh kompenzačného obchodu, aby nám dnes pomohli v tejto aprovizačnej biede. Podávame im pravicu, musí tomu tak byť. (Posl. Szentiványi: Uhersko děkuje za takovou pomoc!) My vieme, že Maďari hovoria ináč. So mnou hovoril z Ostrihoma zástupca jednej banky o kompenzačnom obchode, abysme dali drevo, bryndzu a ostatné výrobky, železo, kovy a oni že daju pšenicu, kukuricu, víno a iné veci. Tak hovorí nepredpojatý objektívny Maďar. My proti národom nikdy bojovať nebudeme, to si vypuďte z hlavy, my v každom človekovi vidíme brata a chceme žiť v pokoji, ale keď prišiel den účtovania s vecami, ktoré sú historické faktá, je treba to zjavne a otvorene povedať.
Teraz, pánovia moji, prejdeme na druhú stranu, prejdeme na naše špeciálne slovenské veci. V expozé pána ministra bolo akési vakuum, keď hovoril o Slovákoch, spomenul Poliakov, a naopak hovoriac o Poliakoch spomenul Slovákov. Bol to snáď lapsus linguae, ale na nás to úplne pasuje. My sme voči Požsku ztratili kus živého tela, my sme ztratili v Orave a Spiši 34 tisíc slovenských duší, ktoré sa vždy priznávaly a i dnes sa priznávajú k slovenčine. (Hlas: Však to udělal Machaj, kněz!) Kdo to urobil, ten to urobil, lenže tak by sa to nebolo pravdepodobne stalo, keby Slovensko bolo malo v smluve trianovskej alebo st. germainskej zabezpečené to, čo naši bratia Česi a Slováci v Pittsburgu 30. mája 1918 boli medzi sebou uzavreli. Ja silne verím, že bysme boli ratovali Oravu, lebo Poliaci nevedia, čo dostali s Oravou a Spišskom. Oni dostali chudobu; nenie tam prírodných statkov, nemajú ciest, súdov, železníc, je to najväčšia chudoba, na tuto Oravu a Spiš oni budú doplácať. Ten ľud slovenský dušou patrí k nám; veď máme dôkaz na stole ministra, vieme že naši ľudia po tých horských dedinkách žiadajú, aby boli kolonizovaní, chcú isť na veľkostatky. To by sa pravdepodobne bolo predišlo, keby konciliantným spôsobom bola sa zabezpečila slovenská autonomia. (Tak jest! Výborně!)
My v tomto slavnom momente osvedčujeme, že po týchto premissiách a v týchto okolnostiach sme za túto republiku (Výborně!), poneváč v tejto republike máme zabezpečenú svoju individualitu a vývoj. (Tak jest!) Ale pri tom všetkom musíte bratia uznať, že my si už musíme dnes na počiatku novej doby povedeť: Sme Slováci, sme bratia, sme slovenský národ, a vy ste český národ a chceme tvoriť jednu štastnú a silnú republiku. Nás učily naše matky slovensky hovoriť. Všetci sme Slováci tam od snežnej Tatry, Rus, Illyr, Polák, Čech, to sú naši bratri. (Posl. Szentiványi: Čechoslováci!) My sme Slováci, my sa toho držíme, my sa toho držať budeme, to nás učili naši otcovia.
Preto že naša strana bojuje za autonómiu, nebojuje ona za rozbitie republiky. Autonómia u nás značí chlebovú otázku, existenčnú otázku, kultúrnu otázku, spoločenskú i politickú otázku. Autonómia v našom programe je nie ako to píšu časopisy, akýsi fantom, že my nevieme, čo je autonómia, že nevieme, čo chceme. My sme precizovali svoj program konkretne a povedeli sme, čo žiadame a čo chceme. My chceme, aby naše autonomisticke rečové právo bolo zachované. Ide nám tu i o náboženskú otázku a snáď v prvom rade táto otázka najviac rozvírila mysle a snáď najviac hodila medzi nás tie veci a tú stenu, ktorá nás delí.
A zase, páni moji, v tomto kritickom momente, keď i náš zahraničný minister ide do Ríma - nepovedel prečo ide do Ríma, on neide iste len do Kvirinálu, ale pôjde i do Vatikánu - v tomto momente, keď celá Európa vidí, že základom šťastia a blahobytu a jedinou zbraňou proti boľševickým komunistickým prúdom je len náboženstvo, bolo by treba inej politiky. A čo sa dnes robí u nás v senáte, v kultúrnom výbore, čo sa robí v časopisoch socialnej demokracie? Ja sa bojím pánovia, že my tým neutrpíme, ale bude tým trpeť prípadne zase náš pomer, zase tá naša láska.
My, prijde-li k tomu a Svätá Stolica diplomatická povie: "Sme za rozluku cirkvi od štátu", nemáme proti tomu nič. Ale veľactené Národné shromaždenie! Ráčte si len uvážiť dnešné Francúzsko, ktoré hraje dnes prim v štyrdohode víťaznej. To zavinil Briand a tentýž Briand musí napravovať teraz tieto veci.
Dnes katolicizmus značí istú autoritu, dnes, vežactené Národné shromaždenie, darmo budete sa pokúšať na Slovensku nám posielať profesorov a učitežov, ktorí nas jednoducho chcú z našej slovenskosti, z našej prirodzenej národnosti vyzliecť. (Výkřiky.) Hovoril tu kolega Onderčo, to je historická pravda, v Ružomberku medzi vojakmi a robotníkmi chodí profesor Martinic a štve proti republike. (Hlas: Udejte to!) To som ja oznámil. A prečo to robí? Dočítal som sa medzi riadky, že to robí preto, že nemá diplomu a chce byť správcom reálneho gymnázia. Uradnícka otázka, hospodárska otázka, učiteľská otázka, ale menovite hospodarska otázka súvisí úzko s autonomiou. Ako som sa dozvedel, na Slovensku je vyrubené 34 tisíc vagonov chlebovin. Z toho sa sišlo len nejakých 19.200 alebo koľko. Ani snáď toľko nie.
Keby do duše Slovákov prešlo to vedomie, že to zostane všetko na Slovensku, že to Slováci potrebujú pre svojich bratov, som presvedčený, že by sme vedeli ešte niečo viac z toho ľudu, vyzískať, aby prispel na uľavenie biedy a katastrófy vyživovacej a aby pomocnú ruku svoju nám podal. Preto žiadame, a to je naša práca v tomto kritickom období, aby vyživovanie bolo dané do rúk nie všeliakých obilných centrál (Hlas: Čechům!), ale správe Slovenska (Souhlas stoupenců řečníkových), aby to viedla správa Slovenska. Ďalej žiadame, aby na Slovensku nebolo stravovanie triedne.
My, veľactené Národné shromaždenie, nezávidíme skyvy chleba delníkovi. Prajeme mu, ale osud jednoho roľníka a chudobného človeka v Kysucách, v Magure nenie lepší než továrneho delníka na Kysucách a v Magure. Tam v tých Liptovských Horách, na Borovom, nedostávajú žiadneho prídelu, kdežto mám zaručené zprávy, že v Handlovej dostávajú robotníci tuk po 3 Kč, keď my platíme bravčové mäso vyše 30 Kč za živú váhu. Nezávidím im, ale prajem si, aby sa dostalo tiež tým ostatným chudobným. Mám zaručené zprávy, že v Handlovej platí robotník 20 Kč za pár obuvi, kdežto inde musí sa platiť 200-300 Kč. Mám zaručené zprávy, že tí robotníci sú v šťastnejšom položení než naši roľníci. Nežiadam pre nás nič, nežiadam pre buržoáziu, ale pre ten chudobný ľud, rozumiete-li našemu hlasu, pôjde to dobre s republikou, bude kvitnúť, bude silná, ale s myšlienkou slovenskej autonómie spriateliť sa musíte. (Tak jest!) Nespriatelíte-li sa, caveaut consules.*
Ja expozé ministerstva prijímam.
(Potlesk.) _____________________________________________________________________________________________
* Infandum regina iubes renovare dolorem – zármutok väčší, než sa dá vypovedať a ty kráľovná kážeš urobiť to znovu
* mea culpa, sine ira et studio – moja vina, a povedať to bez hnevu a bez vášní (voľ prekl. cit. Biblik.sk)
* brevi manu – krátkou cestou, razom, okamžite (urobil tzv. krátky proces)
* eklatantný – zjavný, evidentný
* több van – maď. je ich viac
* sedria – Krajský súd
* caveaut consules – konzulovia, buďte na pozore (keď hrozilo nebezpečie, rímski senátori volali na konzulov: Konzulovia, kolegovia Priatelia bdejte!)
VERZIA PRE TLAČ:
AKTUALIZÁCIA 1x:
Je rok 2019: Podpredseda údajnej slovenskej vlády a minister životného prostredia je na Slovensku nejaký Maďar László Sólymos. Minister dopravy je na Slovensku Maďar Arpád Érsek. Minister spravodlivosti na Slovensku, ktorého ministerstvo finančne podporuje pochod homosexuálov je Maďar Gábor Gál. Tzv. ombudsman, údajný ochranca práv Slovákov je na Slovensku nejaká maďarská cigánka Mária Pataky-ová, známa propagáciou homosexualizácie a homopochodov. Náš Andrej Hlinka by sa v hrobe obracal! Ak by na Slovensku vznikla nejaká polovojenská skupina, ktorá by takéto doočíbijúce provokácie začala postupne odstraňovať, vôbec by nás to neprekvapilo. (založenie takejto skupiny spočiatku ilegálnej, odstraňujúcej páchateľov neprávostí a všetkých verejných podporovateľov zvráteností je skôr či neskôr žiadúce a vyslovene potrebné pre svetovládu) Do vedenia štátov sa zrejme vďaka EU naschvál dosadzujú tí, ktorí národ nenávidia, pre EU je národ prekážkou. Nejaký konflikt, ktorí vlastne títo agenti-provokatéri už vôbec svojou prítomnosťou vyvolávajú, je žiadúci, aby sa proti "rasistom" a "homofóbom" mohlo zasiahnuť, najlepšie trvalou prítomnosťou cudzích vojsk a najlepšie na úrovni kontinentu, aby vznik svetovej vlády mal svoje opodstanenie. Keď má jeden alebo dva štáty medzi sebou veľký problém, je tu OSN, ale keď má veľký problém 10 štátov alebo celý kontinent? Nie je náhodou propagácia homosexualizácie a násilný import islamistov do Európy snahou o vyvolanie kontinentálneho konfliktu?