ČO PREŽÍVA PSYCHICKY CHORÝ PACIENT

Po prebdenej noci, plnej utrpenia, strachu a ťažoby v jeho hrudi nastalo ráno. Bolo treba vstať, ísť sa osprchovať, umyť si zuby, uvariť si raňajky. Ivan bol zvyknutý uvariť si na raňajky kašu s medom, no len čo chytil hrniec do ruky, vedel, že to nezvládne, ani keby ho mali zastreliť. Priestor ostal akýsi deformovaný, čas sa krútil v akejsi slučke. Chcel sa ísť aspoň osprchovať, pustil vodu a iba ju lial na seba vo vani až dokým mama na neho nezavolala:

"Hej, Ivan čo tam robíš?" opýtala sa mama

Ivan sa cítil trápne, nevedel vysvetliť mame, že sa nedokáže osprchovať, vedel, že musí ísť do nemocnice. Ako bol rád, že je tu aspoň mama. S vypätím síl sa nejako poobliekal, no zistil, koľko veľa úkonov bežne robí mozog bez toho, že to človek vníma. Vlastne len obuť si topánky a privolať výťah je asi pätnásť krokov, ktoré obvykle prebiehajú bleskovo, no teraz sa mu to všetko zdalo akési iné, pomalé, namáhavé a strašne dlhé.

Konečne sa s mamou dostali aspoň von. Pri prechode cez cestu Ivan nebol schopný odhadnúť vzdialenosť auta. Bez mamy by nebol schopný ani prejsť v rannej premávke cez cestu! Situácia bola vážna. Do toho všetkého mal hrozný strach z toho, či sa úplne nezbláznil, bude tento hrozný stav mysle trvať aj naveky, alebo do konca života?

"Kde má tento oceán utrpenia konca?" Pýtal sa Ivan sám seba. K tomu všetkému ešte to hrozné poníženie, že on, donedávna ešte úspešný podnikateľ, musí navštíviť psychiatrickú kliniku! Chcel sa vrátiť domov, no teraz ho mama nepustila. Bol na nej závislý ako malé dieťa!

Po príchode do nemocnice Ivana okamžite hospitalizovali. Zdieľal spoločnú izbu s alkoholikom,  bezdomovcom, ktorý mal vši, a ešte jedným veľmi ťažko chorým človekom. Ťažko chorý človek na posteli vedľa Ivana mal pocit, že padá hlboko do jamy. Ten človek na posteli nebol schopný sa ani postaviť a udržať rovnováhu, iba plakal, že padá niekoľko kilometrov, prosil, aby mu niekto pomohol. Ivan sa strašne zľakol. Videl bezmocnosť lekárov, ktorí sami nevedeli, čo majú robiť! Lekári nevedeli, ako tým ľuďom pomôcť!

"Pane Bože, kam som sa to dostal?" v duchu volal Ivan Pána Boha. Po niekoľkých dňoch bez spánku nebol schopný ovládať svoje telo, ľahol si na pridelenú posteľ, potreboval chvíľu ticho a namiesto ticha iba krik a plač ľudí, ktorí boli na tom možno ešte horšie ako on. Ivan cítil, že tu iba Pán Boh dokáže pomôcť, začal ľutovať všetky svoje hriechy a celým srdcom volal na Pána Boha. Lekári sa na Ivana chodili pozerať, dávali mu všelijaké otázky, no on nebol schopný povedať ani slova! Všetko veľmi dobre vnímal, no bol akoby uväznený niekde v strede srdca, pochopil, že retardovaní ľudia a autisti to môžu prežívať podobne. No teraz hrozilo, že ostane v tomto stave naveky...

Zmiluje sa Boh nad ním, príde a zachráni ho, alebo ho už odsúdil za jeho hriechy na peklo do konca života?

Úryvok z pripravovanej knihy Pavučina psychiatrie