Bol raz jeden dikobraz, ktorému všetky zvieratá v lese závideli. Mohol pokojne spávať, nemusel sa vďaka svojim dlhým pichliačom báť nečakaného útoku. Aj preto za ním zvieratá často chodievali a prosili ho, aby im dal aspoň jeden pichliač, nech sa môžu aj oni proti útočníkom kvalitne brániť. 

A ten dikobraz mal s nimi veľký súcit, občas počul, ako krokodíl zmasakroval srnku, zmrzačil rybu či zožral spiacu žabu... Aj starý sumec prosil dikobraza, aby mu dal aspoň jeden pichliač. Ryby tiež vedeli, že krokodíl sa bude báť zožrať len tak nič po nič každého, kto má na tele aspoň jeden taký pichliač!

Tak od dikobraza všetci postupne vydrankali po jednom pichliači: aj srnke dal jeden pichliač, potom aj žabe a aj sumcovi, a ešte aj zopár iným pekným rybám a ďalším zvieratám, ktorých sa mu uľútostilo. A takto pekne toho dikobraza všetci postupne obrali o pichliače, až zrazu zistil, že ostal úplne holý! Dikobraz zvyknutý bežne v pohode a v kľude sa z rieky chodievať napiť, tentokrát mal strach čo i len sa priblížiť k vode! Keď už nemal pichliače, radšej pil z kadejakých kaluží, ale keď raz bolo veľmi sucho, smäd ho premohol a podišiel k vode. V tom momente nahého dikobraza bez problémov zožral krokodíl. A to ten krokodíl toho dikobraza veľmi dobre poznal. A tak si ten krokodíl len čo ho prehltol oblizuje papuľu a spokojne si hladká brucho: "Bol to veru naozaj dobrý dikobraz!"