"Ježiš odpovedal: Či nie je dvanásť hodín dňa? Ak niekto chodí vodne, nezavadí, lebo vidí svetlo tohoto sveta; ale ak niekto chodí vnoci, zavadí, lebo niet v ňom svetla. To povedal a potom im riekol: Lazar, náš priateľ, usnul; ale idem, aby som ho zobudil zo sna. Vtedy mu povedali učeníci: Pane, ak usnul, ozdravie. Ale Ježiš povedal o jeho smrti, a oni sa domnievali, že hovorí o spánku sna." Ján 11:9-13

-   -   -

"a vojdúc povedal im: Čo robíte krik a plačete? Dieťa nezomrelo, ale spí. A vysmievali ho. No, on vyženúc všetkých pojal otca dieťaťa i matku i tých, ktorí boli s ním, a vošiel ta, kde ležalo dieťa. A uchopiac ruku dieťaťa povedal mu: Talitha kúmi! čo je preložené toľko jako: Dievčatko, tebe hovorím, vstaň! A dievčatko hneď vstalo a chodilo, lebo malo dvanásť rokov. A žasli prenáramne. A veľmi im prikázal, aby sa toho nikto nedozvedel. A povedal, aby jej dali jesť." Marek 5:39-43

-   -   -

Pán Ježiš nikoho nepovažoval za mŕtveho. Kto z ľudí zažil fyzickú smrť, ten bol podľa Pána Ježiša iba spiaci. Teda z najvyššieho hľadiska smrť neexistuje vôbec. Narodenie do hmotného tela by sme mohli nazvať smrťou v jemnohmotnom svete. A smrť fyzického tela je vlastne narodenie sa do jemnohmotného sveta. Skrátka, niet smrti bez narodenia, ani niet narodenia bez smrti. Biblia to popisuje nasledujúcim veršom:

Je smutné, že toľkí ľudia ešte dnes vyhľadávajú kontakty s mŕtvymi. Kto podrobne študuje Bibliu, tieto kontakty by z vlastnej iniciatívy nemal vyhľadávať. Mŕtvi nemusia byť o nič múdrejší ako živí, a ich existenciu v iných svetoch by sme nemali rušiť. Doplatil na to aj Saul, od ktorého odstúpil Hospodin. Keď dal Saul vyvolať zosnulého proroka Samuela, Samuel ho vážne pokarhal za rušenie jeho pokoja:

Vyvolávanie duchov mŕtvych je podľa Biblie neprípustné, hoci aj vtedy, keď si to podľa nás situácia vyžaduje. Koľko škody a zla narobia seansy, kde prejavy ducha zosnulého môžu byť iba prejavy démonov, ktoré slúžia na zvedenie živých duší. Sú známe prípady, kedy sa vlády štátov napr. USA pokúšali nadväzovať kontakty so zosnulými vedcami. Vo výskume duše a paranormálnych javov boli USA a bývalý ZSSR na veľmi vysokej úrovni. Skúmali nielen existenciu duše po smrti, ale napr. aj telepatiu, telekinézu a iné. Nadaných ľudí starostlivo skúmali najlepší vedci, dokonca je potvrdené, že pri jave ako telekinéza platí zákon zachovania energie. Skrátka energia potrebná na pohyb predmetu je priamo úmerná ochladeniu ovzdušia v miestnosti, ku ktorému dochádza pri pohybe predmetmi silou vôle!

 -   -   -

Poznáme prípady ľudí, s ktorými sa mŕtvi chodili lúčiť. Skrátka dedko ráno vstal, a babka mu oznámila, kto z dediny zomrel! Tá babka vedela ešte aj to, komu z rodiny sa čo stalo. Keď jej vnuk spadol v noci na bicykli, v reálnom čase všetko vo sne videla. Vnukovi rodičia prišli na druhý deň na návštevu, a babka sa hneď pýtala, čo sa stalo. Otec to však chcel počuť od babky, a babka presne opísala chlapcov pád z bicykla a poranenia na konkrétnych miestach. Bol to ťažký pád z bicykla vo vyše 50 kilometrovej rýchlosti! Chlapec mal vzadu rozbitú hlavu a roztrhnutú peru. Babka hovorila, že videla, ako mu po bielom tričku spredu aj zo zadu tečie krv. Biele tričko bolo naozaj celé od krvi, vnukovi sa však nič vážnejšie nestalo, v nemocnici ho len museli trochu pozašívať. Babka všetko videla v reálnom čase, aj keď v noci spala vo svojej posteli. Ťažko povedať, či táto babka niekedy naozaj spala, ona skôr stále bdela...

Ďalší prípad sa stal, keď táto babka telefonovala rodičom ďalšieho svojho vnuka:

"Videla som, ako mu trieska vletela do oka!" to bolo hneď prvé čo oznámila cez telefón mame toho svojho ďalšieho vnuka!

Rodičia ešte nič nevedeli, iba sa nemohli dovolať svojmu synovi, ktorý pracoval v Nemecku. Babka však naliehala, aby sa mu jeho rodičia snažili dovolať sa. O pár hodín syn sám volal, že pôjde domov, lebo mal vážny úraz, vraj nezdvíhal telefón, lebo bol v nemocnici na pohotovosti. Pri práci stolára, ktorú v Nemecku vykonával, mu vletela trieska do oka, vďaka Pánu Bohu, jeho oko sa potom vyliečilo. Akoby modlitby tejto babky ochraňovali celú rodinu. A keď sa niečo stalo, babka bola prvá, ktorá všetko videla, aj keď bola od miesta udalosti vzdialená stovky kilometrov.

Babka ráno vstala, bežne zahlásila dedkovi kto zomrel. Jedno ráno babka hovorí: "Zomrel ten a ten z našej dediny, mal iba čosi vyše tridsať rokov, bol sa so mnou rozlúčiť!" a dedko jej odpovedal:

"Ten mladý? Veď včera som s ním bol, to nie je možné!"

A dedko sa ráno v kostole dozvedel, že ten mladý chlapec z ich dediny naozaj zomrel! Jednoducho mŕtvi preukázateľne nie sú mŕtvi, mŕtvi žijú a máme na to dôkazy. S babkou sa chodili lúčiť desiatky mŕtvych.

Vnuk tejto babky chcel tieto veci podrobnejšie preskúmať. Veril, že babka má naozaj kontakty s mŕtvymi, no chcel dôkaz a podrobne sa jej vypytoval udalosti o tom, ako sa tí mŕtvi s ňou chodia lúčiť. Babka opisovala také zvláštne detaily, napr. keď dedko zomrel, prišiel oblečený vo vestičke s krásnymi živými kvetmi. Babkin zať mu vo sne vyčítal, že tak pestrá vesta sa už na jeho vek teda vôbec nehodí. A dedko odpovedal: "Ty buď radšej ticho, pretože tomu vôbec nerozumieš!" Babka a vnuk, ktorému tieto veci rozprávala, tomu veľmi dobre rozumeli. Niektorí ľudia sa s babkou prišli rozlúčiť temní, tmaví, boli zahalení živou hustou a ťažkou nepreniknuteľnou temnotou. Ich nové "šaty" boli tmavé, chladné a ťažké, mnohí strašne plakali. Ale niektorí, nemnohí, tí prišli krásne oblečení a radovali sa! Vnuk chcel sám veľmi tieto veci vidieť, poprosil teda babku, aby sa s ním ona prišla rozlúčiť, keď zomrie. Niekoľkokrát jej to pripomínal, babka súhlasila. Jedného dňa babka zomrela. Vnuk vlastne každý deň čakal, že babka sa konečne príde ukázať, a ona stále nechodila. Už bol z toho smutný, veď mu to predsa sľúbila!

Bolo to už asi rok po babkinej smrti. Vnukovi sa sníval veľmi zvláštny živý sen. Vo sne prišiel aj so svojimi rodičmi k babke pred dom. Všetko bolo krásne, živé, a babka stála oblečená v nádherných šatách, stála úplne hore na schodoch. Z jej šiat išlo prekrásne jasné biele svetlo, ktoré bolo teplé, pocitovo objímalo, hrialo a bolo teplé ako do fialova, lenže to svetlo bolo úplne krištálovo biele! Nie je možné popísať nádheru toho bieleho svetla, nie je možné popísať ani slávu tých šiat. Najčistejšie paprsky jasného bieleho svetla ako diamanty zahaľovali babkine Nebeské šaty a žiarili smerom na vnuka. Vnuk sa usmieval na babku, babka sa usmievala na neho.

Vnukovi rodičia ostali úplne ticho a s otvorenými ústami, nechápavo sa pozerajúc, čo sa to s tým chalanom deje, tak šťastného ho ešte nikdy nevideli.

"Hej oco, babka je tu!" zavolal od radosti vnuk. Ale otec odpovedal: "Ale Mirko, veď babka už zomrela..."

"Nie! Ona žije! Pozrite sa, veď je tu!" A vnuk ukazuje rozradostený na krásnu babičku. Babička sa usmieva, ale vnuk sa ticho pýta otca:

"Vy ju nevidíte?" Rodičia hľadeli, hľadeli, a nič nevideli... Iba ten, komu babka sľúbila, že sa s ním príde rozlúčiť, ju uvidel a pamätá si to jasne dodnes, aby vám mohol rozprávať tento príbeh.