"A vieme, že tým, ktorí milujú Boha, všetko spolu pôsobí na dobré, tým, ktorí sú povolaní podľa preduloženia." Rimanom 8:28

__________________________________________________________

Nejde o to, či je to pravda, ale či Boha miluješ? Pretože On je taký, aký je, nie preto, že by situácia bola zrovna ružová, ale aj vtedy, keď cesta je tŕnistá. Boh nás chce a musí dostať tam, kde naša základná dôvera v Neho a v Jeho Slovo bude upevnená. K tomu nám v živote veci zamotá a dáva nám situácie, ktoré sú pre nás výzvou, aby sme Mu úplne a bezvýhradne dôverovali. Zažil som viac takých udalostí. V jednu noc som stál pred budovou rockového motorkárskeho klubu, ktorá sa skôr podobala na nejakú pevnosť: plot z ostnatého drôtu, reflektory a kamerové systémy so strážnikmi. Lenže v tú noc bolo všetko tmavé, aj elektronické bezpečnostné dvere boli pootvorené...

Obával som sa vstúpiť, lebo to bolo nejaké divné. Potom som urobil pár krokov na ten pozemok, a v tom som začul v neveľkej vzdialenosti chrčanie bojového psa plemena rottweiler. Zdesený som zistil, že je pustený na voľno, veď toto beštiálne psisko má klietku na opačnej strane pozemku! Okamžite som sám seba našiel na druhej strane dverí. Ten pes - ako som mal možnosť sa o tom presvedčiť, čo som ho kedysi videl v tej klietke - bol to zmanipulovaný psychopat, ktorého by ste radšej nechceli stretnúť pusteného. Už som chcel ísť preč, keď som jasne počul Božiu výzvu ku mne, aby som aj tak cez ten pozemok prešiel do toho klubu. Som sa veľmi tomu divil a šokovalo ma to zároveň. Čo sa stane, keď si to len nahováram? Myšlienky mi leteli hlavou spoločne s minulotýždňovými novinovými titulkami a tými pitbullmi, ktorí na kusy roztrhali deti. Modlil som sa. V modlitbe mi Boží Duch pripomenul niektoré verše z Biblie, v ktorých sa píše o moci Mena Pána Ježiša. Áno, veril som tomu, veď mnoho zázrakov sa stalo v Mene Pána Ježiša, ale musí to byť nutne dnes, tu a teraz...? Odpovedal som Bohu, že verím, že v Mene Pána Ježiša je moc. Ale veru Boh sa s tým nezdal byť spokojný. On chcel, aby som Mu naozaj dôveroval. Tak som išiel dovnútra...

Bola tma ako v rohu, opatrne som sa prehmatával k domu. Asi po desiatich krokoch som počul krátke zavrčanie a vzápätí na mňa ten bojový pes skočil tak silno, že som napriek svojej váhe 120kg skoro spadol. Zároveň sa ten pes do mňa zahryzol, a ja som ešte stihol uhnúť hlavou, takže to zviera sa zahryzlo "len" do mojej Holy Riders vesty. Úžasné na tom bolo, že ma na to Boh pripravil. Skrze vnútorný pokoj a stabilitu som dokázal kontrolovať svoje telo a vďaka tomu som nereagoval prudkými pohybmi. V rovnakom momente, keď som uhol hlavou pri zahryznutí toho psa, som povedal: V Mene Ježiša, choď dole." Zhryz sa uvoľnil, pes sa zo mňa skĺzol dole a stál tam ako baránok. Hneď mi prišla myšlienka: "A teraz okamžite musím utekať!" Myslím, že to bol nepriateľ, ktorý vo mne chcel vyvolať paniku a strach, aby ma ten pes okamžite roztrhal. Tak som sa zase modlil a ďakoval som Bohu za pokoj a išiel som pomaličky do toho klubu, pes pokojne cupital vedľa mňa. Keď som tam prišiel, rockeri okolo stola sedeli a zazerali na mňa, ako keby som sa vrátil z ríše mŕtvych. Ukázalo sa, že v ten deň ešte k tomu aj zabudli psa nakŕmiť. V tejto situácii som prežil, že Ježiš má moc zasiahnuť. V tom sa posilnil základ, bez ktorého by som sa v živote a v službe nikam nedostal. Prežil som, aké je to naozaj dôležité duchaprítomne načúvať a poslúchať Boha. Bez týchto vecí by v živote nefungovalo vôbec nič.

Niektorí hovoria, že by tam nešli ani za nič. Ale prečo nie? Naša poslušnosť nesmie záležať ani od situácie ani od okolností. Otázka predsa je, či hovorí Boh, alebo nie, všetko ostatné je druhoradé. Keď Boh povie: "Postav archu!", tak je zbytočné proti tomu lamentovať. Keď Boh povie: "Obchádzaj sedemkrát Jericho", tak je to tak. Keď Boh povie: "Naprav tú krivdu a prestaň s týmto hriechom," to je úplne to isté! Otázka nie je čo Boh žiada, ale otázka je, či s tým budem súhlasiť. Základná dôvera v Boha musí byť upevnená - len tak dáme vždy Bohu ochotne dôveru vopred. Okrem toho sa nad jednou vecou musíme dobre zamyslieť. Prečo by to malo byť pred tými dverami istejšie? Možno, že by ma hneď tam vonku zabil padajúci konár, alebo by ma zastrelil nejaký krátkozraký poľovník, alebo ešte niečo horšie, že by som sa musel doma pozerať na televízor, zatiaľ čo by Boh budoval Svoje Kráľovstvo bezo mňa! Všetko sa už stalo. Úplne a totálne sa mýlime, keď si myslíme, že si nejako sami môžeme zabezpečiť svoju istotu (v skutočnosti nemáme kontrolu nad životom pozn. prekl.) Najistejšia cesta je vždy tá úzka cestička v dôvere v Pána Ježiša. Veď určite povedie skôr či neskôr do Večnosti, ale nie je to práve to, čo chcem?