"Načo dáva Bôh utrápenému svetlo a život, tým, ktorí majú horkosť v duši?!  Ktorí očakávajú na smrť, a niet jej, hoci ju hľadajú viac ako skrytých pokladov?  Ktorí by sa radovali, až by plesali, veselili by sa, keby našli hrob? Načo to dáva Bôh človekovi, ktorého cesta je skrytá, a ktorého Bôh ohradil plotom z tŕnia?  Lebo pred mojím pokrmom prichádza moje vzdychanie, a moje revania sa rozlievajú ako voda,  pretože to, čoho som sa strachoval, ma nadišlo, a to, čoho som sa obával, prišlo na mňa. Nebol som hriešne ubezpečený ani som nemal pokoja ani som neodpočíval, a jednako prišla pohroma." Job 3:20-26

Z prenášok silných kresťanov niekedy môžeme počuť, že ešte na začiatku svojej cesty, síce dospelí, ale ako duchovné deti, ktoré túžia rásť v Kristovi, satan im dal do hlavy nejakú obavu, nejaký strach. A čuduj sa svete, toho, čoho sa najviac obávali, na nich prišlo! Tí, ktorí uvažujú nad knihou Job, možno si nepredstavujú satana ako nejakého primitívneho čerta, ktorý išiel presviedčať Boha, aby niekomu dal do cesty také strašné skúšky ako zažil Job. Podľa môjho chápania Biblie, satan je v tomto prípade vlastný egoizmus, no rozhodne nepochybujem o existencii skutočných démonských bytostí. V Jobovi podľa môjho chápania Biblie skrslo podozrenie, či by bol schopný zachovať k Bohu lásku a vernosť aj v prípade, že by mu Boh siahol na jeho komfort a zdravie. Možno si Job povedal: Som tak požehnaný, som zdravý, mám všetko, bohatstvo, majetok, krásne deti, a tak sa snažím nehrešiť, ani na krásnu pannu sa radšej nepozriem, aby som ostal pre istotu čistý aj v myšlienkach, aby ma to zbytočne nepokúšalo...

A zrazu sa všetko začne rúcať, čo býva najhoršie, že ešte aj priatelia miesto pochopenia a snahy o empatiu sú vlastne nepriatelia, ako ľudia, ktorí vôbec nič nechápu. Miesto pomoci skôr prilievajú olej do ohňa! Nieto človeka, s ktorým by sa mohol Job aspoň porozprávať, niet nikoho, kto by rozumel, všetci sú ako hovädá, ešte aj Jobova žena ho návadza, aby zlorečil Hospodinovi. A tí, akože kedysi priatelia si o ňom myslia, že Job je akiste hriešny, pretože starí Hebreji pravdepodobne považovali choroby a nešťastia za Boží trest. Podľa našich informácií existovala stará Hebrejská kniha, v ktorej bolo presne napísané, ktorá choroba s akým hriechom súvisí... Ale prezrádzala tak mnoho o človeku, že sa rozhodli ju zakopať. Skrátka, akoby človek niekedy chcel, aby o istých veciach vedel iba Boh. Nuž nadarmo nehovorí Kazateľ: 

"lebo kde je mnoho múdrosti, tam i mnoho hnevu, a ten, kto rozmnožuje vedomosť, rozmnožuje bolesť." Kazateľ 1:18

-  -  -

Je také ľahké v pohodlí si vyznávať svoje náboženstvo, dokonca ľudia sú akoby držaní v okovách strachu, aby nevybočili z okruhu, v ktorom sú už vlastne sami. Iba človek a Boh. Žiadny kňaz, žiadny prostredník, iba človek, Boh a Pán Ježiš Kristus! 

Koľko kresťanov poznáte, takých, ktorí by neváhali pre Boha zomrieť? Takí, ktorí skutočne túžia plniť Božiu Vôľu, aj v prípade, že sa nezhoduje s tou ich? V minulosti rituál krstu, to bolo vlastne rozhodnutie človeka pre Pána Boha zomrieť, teda dokázať samému sebe, že túžba po Bohu je u mňa silnejšia ako dýchať. To nebolo len symbolické ponorenie do vody. Kto pri nedostatku kyslíka začal panikáriť a drať sa nad hladinu, nebol ešte dostatočne zrelý...

Pán Ježiš nám dokázal Svoju lásku aj tým, že neváhal za nás zomrieť, dokonca nás nazval priateľmi:

"Vy ste mojimi priateľmi, ak činíte všetko, čo vám ja prikazujem." Ján 15:14

- - -

Všetko, čo vám ja prikazujem... Teda nie kúsok z toho, nie tretinu či polovicu, ale všetko! To neznamená vzdávať sa sveta, ale pochopiť, že aj najvyššie ľudské šťastie je iba omrvinkou zo Stola v Božom Kráľovstve. Teda na Zemi by sme mali považovať krásne veci, dobré vzťahy a všetko ostatné iba ako prostriedok na našej ceste k Bohu. Ak človek niekoho alebo niečo miluje, môže svoju lásku prenášať na Boha vo svojom srdci a Boh mu odpovedá. Teda partnerský vzťah je na ceste k Bohu vynikajúci prostriedok. Ale pamätáte si to blaho ako deti? Tú radosť, šťastie a spokojnosť, bez nejakej vonkajšej príčiny? Bolo to úplne nepripútané. U náš v škôlke mal každý chlapec frajerku, ale nikto neskolaboval, keď odišla do inej škôlky. Miško povedal ďalšiemu peknému dievčaťu: "No dobre, tak teraz Ty budeš moja frajerka, hej?" Možno je to smiešne, ale tá nepripútanosť je obrovská radosť, ak je prirodzená a nie vypôsobená umelo absenciou citov či ľahostajnosťou. Akoby vnútorná sloboda dieťaťa bola svätá, za normálnych okolností nič túto radosť nemôže skaziť. Od tohoto stredu časom vyrastá obvykle do extrému buď absolútna ľahostajnosť a to aj ľahostajnosť k Bohu, alebo absolútna pripútanosť a to aj pripútanosť k dočasným veciam! Kde sme sa to vlastne stratili? Prečo toľkí ľudia hovoria, že ten pocit, ktorý zažili v detstve, sa už nikdy viac neopakoval? Nuž nenaučili sa ho hľadať.

Deti sú závislé na svojich rodičoch, stačí, keď vedia, že sú milované a oni nejako prirodzene dávajú lásku späť. Nikto ich nemusí učiť rozmýšľať, vedia vymyslieť úžasné hry, povedať rodičom, že ich majú radi a v škole či škôlke vyrábať krásne veci, aby urobili radosť mame či otcovi, ktorí už čoskoro prídu pre nich a pôjdu spolu domov.

Skrátka aj keď otec s vyzdvihnutím svojho syna zo škôlky meškal, vždy som vedel, že pre mňa príde, nejako ma nenapadlo, či by sa mu mohlo niečo stať, ale aj tak by do škôlky pre mňa určite niekto prišiel, nikdy by ma naši nenechali len tak. To bola tá istota, úplne samozrejmá. A teraz, častokrát, keď dospelý kresťan má urobiť krok do prázdna, začne o tejto istote pochybovať. Teda jedna z najhorších vecí, čo môže človek urobiť - pochybovať. No a aby viac nepochyboval, obvykle na neho príde to, čoho sa najviac obával. Veľmi smutné je, že namiesto toho, aby si ľudia uvedomili túto obrovskú Božiu Milosť, príležitosť na skutočné spoznanie seba samého, niekedy prestanú byť kresťanmi. Ukážkový príklad jednej pani, ktorá sa celý život modlila a snažila a nakoniec dostala rakovinu. Dala si z krku dole krížik a prehlásila: "V Boha viac neverím..." Možno jej posledná skúška pred vstupom do Nebeského kráľovstva dopadla namiesto využitia príležitosti na uchopenie Večného života vzkypením starých charakterových nedostatkov a takýto človek sa niekedy ocitne znova na začiatku cesty. Tesne pred kľúčovými skúškami prichádza "satan" a snaží sa, aby človek prepadol. Ako pokúšal Pána Ježiša, keď po 40 dňovom pôste bol tak vyhladnutý na púšti? (Trojaké pokúšanie) "No, prestaň veriť, že to dokážeš, že Boh existuje, ak aj áno, nepotrebuješ Ho, veď Ty si Boh, zober konečne osud do vlastných rúk, prestaň veriť, že iba s Ním to celé má zmysel, vzdaj to, choď sa nažrať, kúp si niečo pekné, sprav si radosť, jedz, pi a veseľ sa, a najlepšie zabudni na Kto Si a odkiaľ Si, veď aj bez Boha môžeš získať obrovské bohatstvo a keď sa mi pokloníš, môžem Ti dať aj celý svet, veď len uznaj, že nie Boh, ale ja budem odteraz Tvojim pánom, veď aha, tu premietame našimi nezávislými odborníkmi vytvorený ozaj pravdivý film sveta, aby si mi veril, že tu fakt vládnem ja..." Dnes je situácia skôr taká, že satan sa snaží vyradiť človeka, aby nezačal hľadať odpovede na tieto otázky "KTO (alebo Čo) vo svojej podstate vlastne SOM??" "A aký má môj život a celý Vesmír zmysel?" "Keď vidím mikroskopom či ďalekohľadom veci ináč, ako doteraz, dáva mi moja myseľ a moje zmysly skutočný obraz o mne, o Bohu a o svete?" Človek "nemá čas", stále si nájde niečo, prečo nemôže začať, čo uprednostňuje pred Večným životom, čo stavia vo svojom živote nad Boha, vlastne klania sa úspechu, vedomostiam, a niekto pokľakne hoci aj pred ženou! A keď je to zrazu ponížené, alebo zlomené, ako povrchné náboženstvo či naivné predstavy mnohých veriacich, ktoré praktizovali len preto, aby sa dostali do Neba, ohnú sa už pri miernejšom závane vetra. Ako sa líši kresťan, ktorý robí aj dobré skutky, len preto aby sa dostal do Neba od boháča, ktorý robí aj zlé, len preto aby zbohatol? Obidvaja túžia nie po Bohu, ale po zisku, kresťan dokonca po zisku trvalom!

Koľkí kresťania dnes vedia čo je to jeden deň pôst, a koľkí vedia, čo je 40 dní! V pôste nie je prvoradé nič nejesť, ale vzdať sa pre Boha niečoho na 1 deň, či na pár dní, prípadne na celý život! Ľudia si myslia, akoby tu bol Boh len pre nás, ale čo je pre Neho človek ochotný obetovať? Obvykle nič, alebo len kúsok, pretože Boha v skutočnosti nemilujú a nemajú ochotu Pravdu v sebe ani pravdu o sebe hľadať. Niektorí aj chcú, len stále hovoria, že nemôžu, alebo nemajú žiadne alebo len ojedinelé, nahodilé a chvíľkové výsledky. Od takých preč, ak zisťujete, že v skutočnosti o Boha nemajú záujem. Dozrievajú ako jablká, obvykle sa ich ľahostajnosť, ak dostali možnosť v Pravde poznať Boha, končí pádom plodu z vysokého stromu, niekedy aj riadne nahnitého či načatého od hmyzu... Ale ak vidíte, že niekto naozaj miluje Boha, snažte sa takého človeka si pri sebe udržať a učte sa od neho. V prítomnosti duchovne vyšších od vás je najlepšie držať hubu. Jedno sprosté slovo či ľahkovážne vyslovená veta môže mať katastrofálne následky.

Tá skúška, ako u pani, čo zomierala na rakovinu a odvrhla kresťanstvo, nazdávam sa, že podobná skúška čaká každého z nás. Niektorí ňou prechádzajú bez povšimnutia, nemusí to byť zrovna identická situácia, lež vždy príde od Pána Boha u pokročilejších požiadavka urobiť krok do prázdna. Ísť ďalej, bdieť a odložiť ukrivdenosť a strach aj pocit nespravodlivosti a pochybnosti, aj keď sa zdá, že ďalej tam podľa nás nič nie je. Tá pravá intuícia býva spočiatku veľmi jemná, no človek v hĺbke duše vždy vie, čo má robiť. Kľudne môže hľadať pomoc skúsenejších kresťanov či psychológa, ak si myslí, že to nevie. Čo však v prípade, že to vie a nerobí to?

Je to vidieť rovnako v rámci jednotlica, ako aj v rámci celej planéty. Dočasne sa nám podarilo niektoré veci obísť pomocou rozumu či technológií. Nakoniec celá Zem bude hľadať pomoc u Boha. A Boh má času dosť, ale jednotlivec a ľudstvo už viac nemá čas, musí sa pevne rozhodnúť, ktorou cestou bude kráčať.