O PRINCEZNEJ TIFFANY (Rozprávka)

Na zámku vysoko v horách žil bohatý kráľ Jakub so svojou milovanou ženou kráľovnou Jozefínou. Ľudia mali kráľa väčšinou radi, no pre svoje rozprávkové bohatstvo si vyslúžil prezývku "Nechutne Bohatý".  Vystrájal obludné hostiny pre svoje kniežatá a panstvo, aké si mohol dovoliť iba Pán Boh a on! S nepriateľmi mal svätý pokoj - triasli sa pri pomyslení na silu a moc jeho ohromnej armády, s ktorou by mohol hoci aj dobyť svet. Zo všetkých krajín sa za ním hrnuli sprievody so zlatom, striebrom i hodvábom a z úcty i zo strachu pred jeho mocnou rukou prinášali do jeho kráľovstva vzácny tovar z ďalekých krajín. Darov dostával neúrekom, no ten, ktorý považoval za najvzácnejší, bola jeho žena od Pána - kráľovná Jozefína, ktorá mu dala synov a jednu krásnu dcéru - najjasnejšia princezná Tiffany. Tiffany bola z dvanástich bratov trinásta sestra a pekne rozmaznaná, ako to niekedy u parádnych boháčov býva. Mala horúcu hlavu a chladné srdce, často krát vrieskala na priateľov i na služobníctvo, no čo bolo horšie, nevyberane sa správala aj v spoločnosti. Bola pyšná a drzá, keď zrovna nemala náladu, hodila krajčírovi do xichtu šaty hodné pätoro kráľovstiev! Nadávala aj slúžkam aj komornej-staršej pani. Najviac neznášala kuchárov, pretože sama nevedela na aké jedlo má práve chuť. Jedného dňa, keď bola naštvaná na to, že vonku prší, vpálila do kráľovskej kuchyne a roztrieskala vzácny riad a zničila pripravené jedlo na hostinu. Kuchár veľmi plakal keď videl tú spúšť, ale princezná Tiffany odišla so slovami: "Teraz si to môžeš zožrať, keď variť nevieš, somár!" Ešte aj to by jej bol otec odpustil. No keď si dovolila v prítomnosti veľmožov zvýšovať hlas aj na svojho otca-kráľa, už vedela, že tentokrát neujde trestu. Rozplakala sa a bežala s plačom i so strachom do svojich komnát. Otec a kráľ dal pre ňu poslať ozbrojený sprievod na čele dvoch najváženejších mužov, aby sa trochu aj bála. Do jej komnaty vstúpil kráľovský vezír s veliteľom kráľovskej stráže. Tiffany sa tento krát radšej úctivo poklonila a so sklopenými krásnymi očami, červenými od sĺz a trasúc sa ako osika možno prvý krát v živote počúvala.

"Princezná Tiffany, kráľ vás očakáva v prijímacej sále, je to naliehavé!" - povedal zdvorilo vezír.

"Nech mi je Pán Boh milostivý..." - prežehnala sa Tiffany, pretože vedela, že ju otec a kráľ či už chce alebo nie teraz musí príkladne potrestať. Veď ako by kráľ vyzeral v očiach veľmožov, keby za takú urážku prísne nepotrestal hoci aj svoju jedinú dcéru! Veď za urážku kráľa bol v tejto krajine trest smrti! Zákon platí pre všetkých rovnako-vyhlásil jedného dňa kráľ. Celá krajina bola na nohách, o ničom inom sa nehovorilo, iba o tom, či dá kráľ popraviť vlastnú dcéru... Situácia bola vážna, pre kráľa aj pre princeznú.

Tiffany vošla obrovskými, zlatom vykladanými dubovými dverami do prijímacej sály. Namiesto drahých kameňov na stenách otcovej pracovne cez svoje slzy videla krásnu dúhu, ktorá ju tak zaujala, že na chvíľu prestala plakať.

"Dcéra moja drahá, ozval sa kráľov hlas zosilovaný ozvenou sály. Čo si to urobila? Ty vieš že Ťa mám veľmi rád, ale musím Ťa prísne potrestať!" Nastalo hrobové ticho. Po chvíli mlčania sa ozval opäť hlas kráľa:

"Princezná Tiffany, podľa zákona je u nás za urážku kráľa smrť!"

V sále neboli žiadne ženy, no rozplakal sa aj vezír aj veliteľ kráľovskej stráže. Kráľ sa vedel zo všetkých najlepšie ovládať, nedal na sebe nič znať. Veľmi ju miloval. Až ho pichlo pri srdci, ako sa na ňu vo vnútri plný lásky pozeral. Výraz jeho tváre však svedčil o neústupnej prísnosti.

Tiffany padla na kolená: "Otče odpusťe mi prosím Vás!" Odpusťte... už ďalej od plaču nevládala.

Zákon hovorí jasne dcéra moja: "ZA URÁŽKU KRÁĽA - SMRŤ."

Tiffany od strachu zamdlela. Veliteľ kráľovskej stráže ju stihol zachytiť, aby si neudrela svoju vznešenú hlavu, ktorá mala byť podľa zákona oddelená od tela. K životu ju prebralo pár ľahúčkych faciek od samého kráľa a hodvábny obrúsok s ľadom z ružovej vody.

"Ach ako krásne tu voňajú ruže" - Aká bola princezná Tiffany krásna v náručí veliteľa, tak si v momente uvedomila všetku krásu okolo. Ľad z ružovej vody akoby roztopil jej chladné srdce, tento krát sa znova rozplakala nie nad svojim osudom, ale pretože si spomenula na všetky svinstvá čo v živote narobila. Ako bezohľadne sa správala k tým, ktorí ju mali radi. K mame, k bratom a priateľom, aj k svojmu otcovi... Ľutovala teraz aj to, čo spravila kuchárovi. Plakala aj kôli starej komornej, ktorú bila a urážala, a veru raz aj opľula! (potvora jedna:-) A veru spomenula si aj, ako kruto odbila krásneho princa z Kráľovstva zelených očí, ktorý ju prosil, aby prišla k nemu aspoň občas na návštevu! V ušiach jej zneli jeho slová: "TIFFANY MILUJEM ŤA" A ona povedala: "Vráť sa domov chlapček, Ty aj tak nevieš čo to znamená!...ČO TO ZNAMENÁ..." Z očarenia ju prebral až hromový hlas najvyššieho sudcu, ktorý čítal kráľovo písmo:

"VYPOČUJTE KRÁĽOV ROZSUDOK! Princezná Tiffany, dcéra kráľa Jakuba a kráľovnej Jozefíny narodená 1.4. roku Pána 1623 sa odsuzuje podľa zákona na trest smrti. Smrťou sa rozumie ako strata hlavy, tak i strata majetku, titulu a spoločenského postavenia. Jej hlava bude ušetrená, ak je niekto za ňu ochotný zomrieť. Ak je v tejto miestnosti niekto, kto chce za princeznú Tiffany zomrieť, nech sa teraz prihlási!

V sieni sa zdvihli ruky mužov, no veľiteľ kráľovskej stráže sa prihlásil ako prvý.
No kráľov prvý radca-vezír, ktorý život veliteľa považoval za väčšiu stratu pre kráľa ako tú pyšnú princeznú povedal: "Pán Ježiš Kristus zomrel za mnohých, veríte že, zomrel aj za Vás princezná Tiffany?

Tiffany odpovedala: "VERÍM."

Najvyšší sudca sa jej pozrel rovno do očí a pokračoval:

"Podľa Zákona teraz už nemusí zomrieť ani ona ani tento statočný vojak!

Preto si princezná Tiffany môže vybrať, či pôjde do kláštora, alebo za slúžku do kráľovskej kuchyne. Rozsudok bude vykonaný ihneď."

"Otče, prosím vás dajte mi čas na rozmyslenie," taktizovala bystrá Tiffany.

"Máš dve minúty dieťa! O dve minúty pôjdeš buď do kláštora alebo za slúžku do kuchyne!"

Povedal kráľ a ticho uvažoval takto:

"Hmm... kláštor je pre ňu strašný trest, veď to by sa nemohla vydať! A veď predsa, aj ako slúžku z kráľovskej kuchyne by si ju možno vzal za ženu princ z Kráľovstva zelených očí..."

"Dve minúty uplynuly." - prerušil ticho kráľ. "PÔJDEŠ DO KLÁŠTORA!" zahlásil prísne kráľ a v srdci sa tešil, pretože nehľadiac na svoje pocity vybral pre ňu to najlepšie.

"Niééé Otče! Prosím Vás, prosím, to už radšej do tej kuchyne Otče, a dajte ma prosím Vás aspoň k hrncom a nie umývať špinavý riad!"

"Vezír, odovzdaj rozkaz kuchárovi a daj ju postaviť k hrncom!"

V kuchyni práve kuchár dohliadal na to, ako sa v medenom kotlíku varí lekvár.

Jeho krásna vôňa dostihla Tiffany ďaleko pred vrátami do kráľovskej kuchyne.

"Ach, vzdychla si, "Veď medzi toľkými dobrotami čo som mala na stole, som túto krásnu vôňu takmer nevnímala!" Prvý krát si uvedomila vôňu, ktorú poznala od detstva.

"Miešajte rýchlejšie!" obrátil sa hlavný kuchár k spoteným kucharčíkom. Sňal čapicu z hlavy mladého pomocníka a zľahka ho s ňou fľasol po hlave.

"A Ty čo hľadíš ani teľa na nové vráta, čo nemiešaš?" Obrátil sa k druhému, aj jemu dal čapicou po hlave. "Tak ja poviem rýchlejšie a on prestane, no to zas bude vyzerať ten lekvár, to zas bude vyzerať! Chalani snažte sa, lebo fakt vám to dám také horúce zožrať" :-)

Celá kuchyňa vybuchla smiechom práve vtedy keď Tiffany vstúpila dnu:

"Už sa mi smejú a ešte som ani nezačala" - pomyslela si.

"No princezná, poďte, len poďte ďalej, povedal kuchár!" V krásnych šatách jej bolo teplo ako stála pri kotli s lekvárom. "V týchto šatách by Vám bolo ťažko variť princezná, pôjdeš sa prezliecť moja milá!" (podľa rozkazu jej mohol aj tykať) "Aj ten Tvoj účes budeš musieť zmeniť Tiffany!" Chytil do ruky jej krásne vlasy, no potom rýchlo odtiahol ruku a dvoma prstami ukázal nožničky. "Dám Ťa ostrihať! Tu som šéfom ja! Vlasy máš po pás, nikdy si sa sama určite nečesala! To by Ti bolo zaťažko od toooľkej roboty!" a zalomil rukami

Kráľovskou kuchyňou sa zvalo sa chichúňanie škodoradostného smiechu prevažne od tých starších služobníc.

"Héj, Mara, daj ju ostrihať a dones jej čisté pracovné šaty!" Podporil smiech kuchár, aby toho nebolo málo!

Tiffany mala veľmi rada svoje krásne vlasy. Ostrihať - to bolo veľké poníženie jej pýchy. Kuchár aj tak nič nerobil sám od seba, mal tajné rozkazy od jej Otca kráľa, ktorý nie náhodou nariadil aby ju ostrihali. Pretože pri česaní vlasov raz opľula a zbila starú komornú, lebo ju nechtiac trochu pošticovala! Jej slúžky sa princeznú niekedy báli aj obliekať aj česať, keď videli, že má zas svoju náladu. Pre takéto jej správanie nariadil kráľ dať ju ostrihať. Jej mama Jozefína teraz  plakala, často krát ju hladila po jej krásnych vlasoch. Nechala z jej ostrihaných voňavých vlasov upliesť veľký vrkoč, ktorý občas pohladila. Otec a kráľ hneď ako sa o tom dozvedel, nechal tie vlasy spáliť.

"V kuchyni je to veru tvrdá drina, a zvlášť pre princeznú nezvyknutú robiť" - pomyslel si kuchár. "Aspoň zistí, koľko námahy je treba vynaložiť na takú obyčajnú vec akou je jedlo!"

A veru Tiffany v kuchyni solila chlieb svojimi slzami, až tam si uvedomila, že najmenej šesť ľudí jej muselo pripravovať len raňajky!

"Mara daj ju radšej cifrovať koláče!" pokrútil hlavou kuchár.

No Tiffany fňukala a mala na to dobrý dôvod, bolel ju chrbát tŕpli jej nohy od dlhého státia a jej krásne prstíky na rukách ju až pálili od roboty. "PANE BOŽE - POMOC!" Plakala a slzy z jej krásnych očí vyzerali ako perly, keď dopadali na šľahačku na koláčoch.

"Princezná Tiffany!" - ohradil sa voči tomu kuchár navonok, no vo vnútri dojatý jej krásou a obrazom jej sĺz na koláči. "Princezná, dnes nevaríte pagáče!" A na prst ochutnal šľahačku z koláča s jej slzou. "Hhmm, tá je taká krásna, že má aj slzy sladké, mňam tá šľahačka nikdy nechutila lepšie" pomyslel si kuchár.

"Noo, princezná, musím uznať že máte talent, sám by som to žiadnym korením nedochutil lepšie. Môžete v tom ďalej pokračovať!"

Kuchyňa sa až otriasla smiechom, no v tom momente Tiffany prestala plakať - "Smiať sa mi nebudete, darebáci" - pomyslela si a začala sa snažiť na 95%. Nejako cítila, že jedlo sa musí variť s láskou, bola taká rozkošná, ani netušila, koľko lásky je v jednej jej slze...

Vedel to z celej kuchyne iba šéfkuchár a ešte jeden chlapec, ktorý veľmi túžil ochutnať tú šľahačku zdobenú perlami jej sĺz. Zobral marcipánového koníka, podal jej ho a tíško šepol: "TIFFANY, MILUJEM ŤA!" A ona si pomyslela: "veď Ty ani nevieš v Tvojom veku...ČO TO ZNAMENÁ" poslednú časť vety vyslovila polohlasne, pretože si zrovna spomenula na princa. V rozpakoch sa pozrela na malého chlapca, ktorý vedel objať i pohladiť zelenými očami:

"TO ZNAMENÁ, ŽE ŤA MÁM RADŠEJ AKO SLADKOSTI :-)