Smutný dôchodca, ktorý už niekoľko desaťročí trávil všetok svoj čas v domove dôchodcov sa rozhodol, že ukončí svoj život. Kávu, ktorú si denne varieval si chcel ísť pre zmenu posledný krát vychutnať do reštaurácie. Z domova dlho okrem malých prechádzok nikam nevychádzal, trochu sa už aj zvyknutý na taký takmer väzenský život aj bál vykročiť von - do neznámeho.

Naposledy si pamätal kávu v malom socialistickom podniku vedľa panelákovej bytovky, kde žil, dokým svoj byt prenechal synovi, aby synček nemusel platiť hypotéku. Ak by vedel, že sa na neho všetci vyserú, nikomu by len tak zadarmo nenechával nič, a vôbec, aj si trochu vyčítal, že nepožadoval žiadnu prirodzenú protihodnotu za taký veľký dar naspäť. Svet sa odvtedy zmenil, všetko sa mu zdalo akési rýchlejšie a ľudia na ulici miesto jeden po druhom hľadeli do obrazoviek svojich telefónov. Prišiel do krásnej reštaurácie, posadil sa a nestíha sa diviť francúzskym a talianskym názvom na jedálnom lístku. Čašníčka bez záujmu a bez očného kontaktu pristúpila bližšie a robotickým hlasom dôchodcovi odprezentovala denné menu. Veľmi ho to udivilo, akoby v reštaurácii už neboli žiadni živí ľudia - taký mal z toho pocit... Jedni jedli a telefonovali zároveň, mladý muž s krásnou slečnou obidvaja zaujato písali správy, a ľudia ako šialení ustavične kontrolovali svoje telefóny. Pripadal si ako na inej planéte, na planéte opíc, alebo androidov - nejakých robotických ľudí. Vrcholom všetkého bola tá "automatická" čašníčka... S pohľadom upretým von oknom a robotickým sa prišla opýtať, "čo Vám prinesiem?", pričom sa ani raz nepozrela na človeka! Dôchodca udivený z toho všetkého ešte študujúci ten bohatý jedálny lístok so zahraničnými názvami jedál vyložil všetky bankovky na stôl, vstávajúc pomaly odcházal a hovorí:          "Prineste mi lásku!"