ROZPRÁVANIE BABIČKY

Raz večer sa babička s vnukom rozprávala o súčasnom živote. Zrazu sa vnuk opýta babičky:
"Babka, koľko vlastne máš rokov?"
Babička odpovedá:
"Nechaj ma chvíľu premýšľať ..! Narodila som sa pred televíziou, kopírkou, kontaktnými šošovkami, antikoncepčnými tabletkami. Autá si ľudia dokázali opravovať aj sami. Bicyklovali sme sa bez prilieb, oblečkov a rukavičiek na bicykloch bez prehadzovačiek; mladších súrodencov sme vozievali na bicyklovej rúre. Hrávali sme sa sami a vonku, na dvoroch či uliciach, kde áut jazdievalo len málo. V našich hrách bolo veľa pohybu: naháňačka, schovka, zbojníci proti pandúrom, guličky, volejbal, futbal, hokej, korčuľovanie na zamrznutých kalužiach...
Neboli policajné radary, kreditné karty, laserové lúče. Ešte nevynašli klimatizáciu, ani sušičky, oblečenie sa vypralo a zavesilo na čerstvý vzduch, aby uschlo.
Človek nebol na Mesiaci, neexistovali prúdové lietadlá.
Vydala som sa za tvojho dedka, žili sme spolu, v každej rodine bola matka a otec. Muži nenosili náušnice. Tetovaní boli len zločinci alebo väzni.
Narodila som sa pred počítačmi, paralelným štúdiom a skupinovou terapiou.
Ľudia nechodili na preventívne prehliadky, ale lekár ich podľa potreby posielal na krv a moč.
Kým som nemala 18 rokov, oslovovala som každého muža Pán a ženu Pani alebo Slečna.
Keď v tom čase žena nastúpila do električky alebo do autobusu, deti a mladí ľudia sa ponáhľali, aby jej uvoľnili miesto. Ak bola tehotná, sprevádzali ju k sedadlu. Na schodoch sa ženám prenechávala strana pri zábradlí, nastupovali do výťahu ako prvé. Ľudia sa nezdravili posediačky, ani s rukami vo vreckách. Vstávali od stola zakaždým, keď vstala žena, aj keby to bolo len na okamih. Muži ženám otvárali dvere a pomáhali pri odkladaní kabátov. Po chodníku sme chodili vpravo a po svojej polovici.
Dievčatá dbali o svoju česť. Náš život sa riadil triezvym uvažovaním, úctou k starším ľuďom, správaním podľa zákona, napĺňalo ho plodné spolužitie s ostatnými a zodpovedná sloboda.
Učili nás rozlišovať dobré a zlé. Mali sme blízke a dobré vzťahy s našimi bratmi a sestrami a ďalšími vzdialenými a blízkymi príbuznými a priateľmi. Členovia rodiny si navzájom pomáhali, ak bolo treba.
K našim učiteľom, a ak starším ľuďom vôbec, sme boli zdvorilí a vážili sme si ich. Dievčatá nosili sukne, nie nohavice, a už vôbec nie obtiahnuté.
Nejestvovali mobilné telefóny. Naša slovenčina nebola prešpikovaná anglickými slovami. Nepočúvali sme stereo nahrávky, FM rádio, kazety, CD, DVD, a nemali sme elektronické písacie stroje, počítače, notebooky. Notebook znamenalo v angličtine zošit. Hodinky sme naťahovali každý deň. Nič nebolo digitálne, ani hodinky, domáce spotrebiče nemali elektronické zobrazovače.
V škole nám nemuseli zakazovať kalkulačky ani telefóny, lebo žiadne neboli. Keď už hovoríme o strojoch, neboli ani bankomaty, mikrovlnné rúry, budíky s rádiom. Nehovoriac o videorekordéroch a videokamerách a pod ... Neexistovali digitálne ani farebné fotografie, len čiernobiele, a na ich vyvolanie sa čakalo najmenej tri dni.
Made in Kórea či vyrobené v Číne alebo v Thajsku ani neexistovalo. Nepočuli sme o "Pizza", Mc Donaldovi alebo o instantnej káve.
V obchode bolo možné kúpiť niečo za 25 až 50 halierov. Zmrzlina, lístok alebo osviežujúci nápoj stál 70 halierov. Keď sme boli smädní a poprosili sme, vodu nám v cukrárni tety naliali zadarmo.
V mojej dobe bola "tráva" niečím, čo sme kosili, nie fajčili! Ak chlapci potajomky niečo fajčili, tak to bývalo orechové lístie.
Teraz mi povedz, koľko si myslíš, že mám rokov. "
"Ach, babka, určite viac než sto rokov!" odpovedal vnuk.
"Nie, vnúčik môj, iba šesťdesiat!"

email od známeho

Top koment: najviac sa mi páči: "Dievčatá dbali o svoju česť." To je pekné, dnes kôli peniazom dievčatá nemajú problém robiť prostitútky a už mladé dievčatá sa obliekajú s prepáčením ako k*rvičky. V lete snáď neexistuje pre dievčatá iné oblečenie ako obtiahnuté trenírky. (keď radikálny islamista považuje násťročnú polonahú dievčinu za štetku, nemôžeme sa tomu čudovať, je to iba vyváženie jedného extrému druhým). A vôbec nájsť pekne oblečené dievča alebo ženu, to vidíte naozaj iba občas. K tomu odmalička fajčia, nadávajú, sú potetované a nosia piercingy. Keď vidíš takú potvoru, to sa ťažko už niekedy môže nazývať žena. Fuj.