Sergej Nikolajevič Lazarev

Ježiš Kristus povedal: "Lebo ten, kto by chcel zachrániť svoju dušu, ztratí ju, a kto by pre mňa ztratil svoju dušu, najde ju." Matúš 16:25 

Tieto verše sú úplne nepochopiteľné jak teológom, tak aj vedcom. Ako by to bolo možné - stratiť dušu pre Krista, veď predsa duša patrí Bohu? Už som písal, že človek má dve úrovne vedomia, dve úrovne citov, že všetko je dialektické, párové. Človek tak má i dve telá: fyzické telo a energetické pole, aj keď medzi nimi existujú medzičlánky. Život je spôsob existencie vo fyzickom a duchovnom tele, a to, čomu hovoríme smrť, je iba prechodom do iného stavu života. Inými slovami, smrť je prechodom do života mimo fyzický obal. Taktiež máme dve duše, dva spôsoby myslenia: myslenie viazané na telo a myslenie viazané na dušu. Teda každý človek má dva prúdy myslenia a dve duše: večnú Božskú dušu, ktorá je spojená s vyšším "ja", a ľudskú dušu, teda súhrn pocitov a emócií, ktoré sú viazané na telo.

Keď zabúdame na svoje Božské "ja", potom žijeme vonkajšou, povrchnou dušou, ktorá sa ale začne rozpadávať, akonáhle ju postavíme na popredné miesto. Keď sa teda pre nás stanú najdôležitejšie naše vonkajšie pocity, pud sebazáchovy a rozmnožovanie, potom začneme navonok prosperovať, ale vo vnútri umierať - k ničomu dobrému to nevedie. Preto, keď Ježiš Kristus riekol: 

"Lebo ten, kto by chcel zachrániť svoju dušu, ztratí ju, a kto by pre mňa ztratil svoju dušu, najde ju." Matúš 16:25

Mal na mysli nasledujúce: "kto sa zriekne svojich vonkajších pocitov, vonkajšej pripútanosti, vonkajších túžob kôli tomu, aby získal svoje Božské "ja", ten zachráni svoju dušu."

V Biblii sa často hovorí o tom, že človek má obetovať svoj život. Na jednom mieste sa doslova píše: "kto dušu svoju obetuje" (napr. Ján 15:13 pozn. prekl) a v zátvorke je uvedené "život". Prečo ale teda rovno nenapísali "život"? Ide o to, že ten, kto prekladal Bibliu, cítil, že nejde o život, ale skutočne o dušu, nedokázal to však presnejšie vysvetliť, preto pre istotu nechal v zátvorke takéto upresnenie. V skutočnosti Ježiš Kristus mienil Svojimi slovami práve ľudskú dušu viazanú na fyzické telo. Nedostačné pochopenie toho, čo je to duša, čo je to človek, čo je to láska k Bohu teda vedie ku problémom.

Biblia hovorí: "Lebo jako je telo bez ducha mŕtve, tak je i viera bez skutkov mŕtva." Jakob 2:26

- z toho vyplýva: modlitba bez skutkov je mŕtva. (aj viera bez skutkov je mŕtva, Jakob 2:14 nasl; pozn. prekl)

Čo je to vôbec modlitba? Je to vyznanie lásky k Bohu, je to slovami vyjadrená láska k Najvyššiemu. A skutok -  to je zmena charakteru, askéza, transformácia osobnosti.

Častokrát príliš doslovne vnímame slovo "obeť":

"a zapáliš celého barana na oltári; to je zápalná obeť Hospodinovi, upokojujúca vôňa, je to ohňová obeť Hospodinovi." Exodus 29:18

Avšak čím sa líši obeť od askézy? Ničím. Askéza ma širší význam než obeť. A čo je to vôbec obeť? Prečo sa v Starom zákone píše, že obetovať je potreba vždy zviera zdravé a bez akýchkoľvek vád? Pretože choré zviera človek vnútorne neprijíma, dištancuje sa od neho, a potom sa teda takou obeťou fakticky iba zbavuje toho, čo vlastne nepotrebuje. Ale keď má človek niečo pekné, niečo, čo sa mu páči, čo miluje, spája sa s tým. Preto keď človek prináša ako obeť napríklad svojho najlepšieho barana, obetuje tým časť seba, svoje ego. Askéza je rovnaká obeť, iba sa človek obmedzuje v jedle a v ďalších druhoch pôžitkov kôli tomu, aby obmedzil a skrotil svoje ľudské "ja", svoje vonkajšie ego. Jeho energia sa potom zameriava nie na vonkajšie, ale na jeho vyššie, Božské "ja".

Sergej Nikolajevič Lazarev, kniha

ZDRAVIE ČLOVEKA