Sergej Nikolajevič Lazarev:

Jednou z hlavných podmienok pre každého človeka je vysoká úroveň vnútornej energie. Čím viac sa človek sústredí na Božské a nepotlačuje v sebe cit lásky, tým viac je v ňom energie, tým vyššia je úroveň vnútornej jednoty, tým rozsiahlejšie sa v ňom zhusťuje čas, tým lepšie vidí a cíti budúcnosť. Keď si človek kladie za cieľ telesné potešenie, stráca jednotu s Bohom, čím sa postupne znižuje úroveň vnútornej energie, a potom začína chorľavieť a umiera. Človek veriaci a morálny žije dlhšie než človek človek lakomý, závistlivý a žiadostivý. Často sa človek prehlasuje za ateistu preto, aby si aktívnejšie užíval a neobmedzoval svoje túžby. Pretože k degenerácii túžob dochádza obvykle až v nasledujúcich pokoleniach, ateista, ako sa zdá svoj cieľ dosahuje. Ale pokiaľ má človek pocit jednoty s budúcnosťou, so svojimi potomkami, pocíti, že jeho správanie vedie k vyhubeniu budúcich detí. Morálny človek - to je ten, kto pociťuje svoju jednotu s druhými ľuďmi a s budúcnosťou. Preto má morálny človek rozvinuté strategické myslenie, má lepšiu intuíciu a dokáže predvídať budúcnosť. Taký človek prežije a jeho potomstvo bude zdravé.

V jednej knihe som si prečítal ohromujúci príbeh o tom, ako sa človek stal ateistom. Bolo to na začiatku 20. storočia. Mladý človek prišiel za kňazom a povedal mu, že je ateista a neuznáva Boha. Kňaz ho nezačal obviňovať ani odsudzovať. Jednoducho mu povedal, aby si spomenul, kedy sa u neho objavili prvé myšlienky o tom, že Boh nie je. Keď mládenec prišiel domov, vrátil sa späť v čase a zrazu si spomenul, že keď mal šesť rokov, mama mu dávala každý deň dve kopejky - jednu pre neho a druhú ako milodar pre chudobných pred kostolom. Raz si chlapec veľmi prial kúpiť si koníka, nemal na to peniaze, ale túžba bola veľmi silná, a vtedy si pomyslel, že keď nedá kopejku slepému, našetrí si potrebné peniaze na koníka dva krát rýchlejšie. Tak niekoľko dní chodil okolo kostola a slepému žiadne peniaze nedával. Potom ho zrazu napadlo, že veď tomu slepému môže predsa nejakú mincu aj ukradnúť, a on si to aj tak nevšimne.

Tak chlapec začína kradnúť, ale keď prichádza do kostola, zrazu si všíma, že je mu ťažko na duši, že mu tam býva zle, hanbí sa a hľadá akúkoľvek zámienku prečo do kostola nechodiť. A keď mu jeho brat-ateista hovorí, že Boh nie je, zrazu pozoruje, ako sa mu okamžite uľavilo a výčitky svedomia zmizli. Pocítil, že môže robiť všetko, čo chce, nemusí sa obmedzovať, a tak sa vydal touto cestou.

Degenerácia je príjemná, budovanie - mučivé. K tomu stačí len zabudnúť na dušu, a všetko podriadiť záujmom tela. Takže intuitívne sa ateistami stávajú ľudia, u ktorých procesy úpadku duše naberajú vysoké obrátky. Pokiaľ narušíme príncíp vnútornej jednoty so svetom, pocit vnútornej zodpovednosti za okolitý svet, potom sa život stáva ľahkým a jednoduchým.

Ohromný duchovný potenciál nahromadený sovietskym ľudom bol podmieňovaný kolektívnym myslením. Pretože socializmus sa snažil úplne zlikvidovať osobnosť, individualitu, bol odsúdený, pretože rozvoj je možný iba pri zachovaní dvoch protikladov. Ale samotný prechod do jednoho extrému je spočiatku blahodárny, pretože do istej doby sa ešte udržiava tzv. zlatá stredná cesta.