"Ale duša, ktorá by povýšenou rukou vykonala zlé, zo spupnosti, už či niekto z tých, ktorí sú zrodení doma a či niekto z pohostínov, taký človek hrubo urazil Hospodina, a tedy tá duša bude vyťatá zprostred svojho ľudu, lebo pohŕdnul slovom Hospodinovým a zrušil jeho prikázanie; cele iste bude tá duša vyťatá; jej neprávosť zostane na nej. A stalo sa, keď boli synovia Izraelovi na púšti, že našli muža, ktorý sbieral drevo v sobotný deň. A tí, ktorí ho našli sbierať drevo, priviedli ho k Mojžišovi a k Áronovi a k celej obci. A dali ho do väzenia, lebo sa nevedelo, čo sa mu má učiniť. A Hospodin riekol Mojžišovi: Ten človek zomrie! Celá obec ho ukameňuje vonku za táborom. Vtedy ho vyviedli, celá obec, von za tábor a ukameňovali ho, aj zomrel, tak ako prikázal Hospodin Mojžišovi. A Hospodin povedal Mojžišovi a riekol: Hovor synom Izraelovým a povieš im, aby si robili kytky na okraje svojich rúch po všetkých svojich pokoleniach a dajú na kytku okraja svojho rúcha hyacintovomodrý motúzok. A bude vám za kytku na pamäť, aby ste, keď ho uvidíte, rozpamätali sa na všetky prikázania Hospodinove, aby ste ich činili a nechodili za svojím srdcom ani za svojimi očima, za čím vy odchádzajúc smilníte. Ale aby ste pamätali na všetky moje prikázania a činili ich a aby ste tak boli svätí svojmu Bohu. Ja som Hospodin, váš Bôh, ktorý som vás vyviedol z Egyptskej zeme, aby som vám bol Bohom. Ja Hospodin, váš Bôh." Numeri 15:30-41

-   -   -

A Teraz si predstavte, že takto to poznáte celý život - ukameňovanie ako bežný rozsudok za priestupok. Na tú dobu nič neobvyklé, pretože vtedy, keď bola vojna, niekedy rozsekávali ľudí, ženy deti aj zvieratá v dobytých mestách nepriateľa na kusy. Bežný občan, ktorý sa občas zúčastnil nejakej vojny, mohol mať na konte aj zopár desiatok vlastnoručne zoťatých hláv.

Na dnešné pomery ukameňovanie, to je niečo ako 10 rokov väzenia za vedomý priestupok proti morálke, skrátka výnimočne krutý trest za na prvý pohľad banálnu vec. Môžme polemizovať, ako to mysel Hospodin, či mal na zreteli blaho celého kmeňa, s ktorým mal toľko práce. Z Biblie je zjavné, že Boh JHVH svoj kmeň miloval. Niet pochýb, že Boh nemal radosť z toho, ak nejaký hriešnik zomiera.

V tomto príbehu je však iná vec veľmi zaujímavá: Chlap, čo zbieral drevo v sobotu, kedy Boh JHVH vyslovene zakázal akúkoľvek prácu (Exodus 20:8-11) to najskôr urobil z opovrhnutia Božími prikázaniami. Namiesto Boha dal do popredia telo, teda niečo ľudské postavil nad lásku k Bohu. A vlastne nevyhnutne prišiel o to, čo dal na prvé miesto nad Boha. V tomto príbehu z Biblie je zrýchlene ukázaný časový úsek niekedy veľmi dlhej etapy, kedy sa človeku časom nevyhnutne skôr či neskôr zrúti všetko, čo povýšil nad lásku k Bohu. V tomto prípade chlap zbierajúci drevo mal na zreteli namiesto Boha a Jeho Prikázaní blaho svojho tela, a nakoniec o telo prišiel.

Čokoľvek, o čo sa chce človek v živote oprieť okrem Pána Boha, sa skôr či neskôr rúca. (Okrem Pána Boha neexistuje "pevný bod", o ktorý sa môže človek oprieť, aj preto je vo východných náboženstvách svet považovaný za ilúziu!) Kto má na prvom mieste milovaného človeka ako telo, stáva sa, že láska jeho života, ktorá bola pre neho všetko od neho odíde, alebo ho podvedie, začne byť na neho protivná,... atď. V prípade napríklad ľudí extrémne dbajúcich o zdravú výživu, sa akoby na prvý pohľad nepochopiteľne objaví rakovina... V prípade ľudí, ktorí majú vo svojej logike na prvom mieste spravodlivosť, stretávajú sa s podvodníkmi, klamármi a častokrát ešte aj zo strany Polície a sudcov zažívajú očividnú nespravodlivosť. Povyšovanie duchovného ideálu nad Pána Boha je ešte nebezpečnejšie, pretože život takého človeka sa potom môže podobať na dlhé ťažké mučenie. Takí navonok "nevinní" ľudia sa stretávajú s "nespravodlivosťou" aj po celé roky, niektorých už od škôlky bijú, šikanujú, vymýšľajú si na nich, akoby mali furt smolu a cítia to ako nespravodlivosť a ono to na prvý pohľad aj tak vyzerá.

Poznáte ten vtip: Rozčúlená žena na rozvodovom súde ziape: Jožo, ty si najväčšie hovädo na svete! A sudca hovorí: Pozor pani, ešte som tu ja!

Teda v každom ohľade, v každom okamihu nášho života majme na zreteli, že Boh JE, a naše rozčuľovanie, slzy či plač pri uvedomení si Pravdy vyzerajú tak trošku smiešne. Áno, niekedy sú to vážne veci, nešťastia, či smrť milovanej osoby. S vedomím, že Boh JE, aj tie naše slzy sú, ak máme možnosť zachovať bdelosť tak trošku filmové, teda mali by byť, lebo máme povinnosť milovať aj seba a potom sa nemôžeme dať utýrať svojim žiaľom, ani sa nechávať zotročovať chmúrnymi myšlienkami. (Biblia hovorí o tom, že človek zachovajúc bdelosť panuje nad hriechom , teda ste obeť, ale iba dokým vy sami chcete byť obeť!)

 Ceremónie oplakávania  sú niečo ako: Bože, veď pozri aký mám žiaľ, prosím Ťa urob so mnou niečo! (aj pôsty, aj pokánia, to je demonštrácia pred Bohom a pred sebou, že niečo chcem zmeniť) Z pohľadu nezaujatého pozorovateľa je to divadlo, hra na pozornosť, na jednej strane je možné sa aj v prostred poriadneho svinstva a obrovského nešťastia či smútku tak trochu usmievať. Veď Boh JE predsa Režisérom, Hercom aj Divákom a keď sa na to pozeráte ako na jeden celok, predsa je to krásne Predstavenie!