MATEJ VALUCH: VLAKY ŽIVOTA

Až v cele som pochopil, ako obmedzene som rozmýšľal o živote. Ciele by nemali byť orientované len na podnikanie alebo prácu. Veď život nie je iba práca. Mali by sa zameriavať aj na iné oblasti ľudského života.

V cele som si prvýkrát stanovil ciele v oblasti rodiny, partnerského života, priateľstiev, v oblasti osobnostných zmien a duchovného života. Nikdy predtým som také ciele nemal. Myslím, že väčšina ľudí ich nemá. Veď keby ich mali, nemohli by byť takí znudení životom. Keď vieme, prečo po ceste kráčame, cesta nás baví. Naše cesty majú zmysel, ak vieme, kam vedú. Ale keď nevieme, prečo po ceste kráčame práve po tej-ktorej ceste, tak nás len bolia nohy. Sme unavení a znudení. Štúdiom, prácou, manželstvom. Znudení životom.

Väčšina ľudí sedí vo vlakoch, do ktorých ich posadil niekto iný. Prípadne tam sedia len preto, lebo niektorými vlakmi sa dnes vezie prakticky každý. Napríklad tým vysokoškolským. Prečo však nemajú vlastné ciele?

Nemyslím si, že je to ich chyba. Už na základných školách by sa mali naučiť, ako si stanoviť ciele. Neučia ich to. Na našich školách sa neučí veľa dôležitých vecí. Škoda.

Keby mal každý mladý človek v rôznych oblastiach života stanovené ciele, život by ich bavil. Neprestal by sa z neho radovať ani v starobe. Tešil by sa zo svojej zmysluplnej cesty životom. Vedel by, kam ide a prečo tam ide.

Tak to však nie je. Ľudia si nevedia stanoviť ciele a na ich základe si vybrať správne životné vlaky. Nikto ich to nenaučil, nikto im to nepovedal. Vezú sa, vezú a nevedia kam. Vezú sa, vezú a nevedia prečo. Jasné, že ich taká cesta životom nebaví, obzvlášť ak je náročná. Jasné, že sú nespokojní, sklamaní. Viezť sa ale niekam musia. Musia prejsť od prvej stanice až k tej úplne poslednej. Od narodenia až po smrť.

Aj Ty sedíš v niektorom vlaku. Dokonca hneď v niekoľkých naraz. Práve v tejto chvíli. Každý z nás má osobný aj pracovný život. Otázkou je, či vieš, kam Tvoje vlaky smerujú a prečo v nich sedíš. Príď na to a daj svojej ceste zmysel! A ak ten zmysel nevieš nájsť tam, kde práve si, zmeň vlak. Neváhaj. Život je príliš krátky na to, aby sme roky trávili v nesprávnych vlakoch.

Ja dnes sedím vo vlaku väznenia v Teheráne. Nevybral som si ho. Posadila ma doň bezpečnostná polícia Iránu. Tak to už v živote chodí, nie vždy si vyberáme životnú cestu sami. Niekedy musíme sedieť vo vlaku, v ktorom sedieť nechceme. Niekedy dokonca sedíme vo vlaku, ktorý snáď ani nikam nesmeruje. Vo vlaku väznenia, vo vlaku ťažkej choroby, vo vlaku nezamestnanosti, vo vlaku samoty. Nie sú to príjemné cesty života...

Chceli by sme z týchto vlakov vystúpiť. Možno dokonca poznáme správne vlaky, cestu, ktorou by sme mali práve teraz ísť! Z niektorých vlakov však nemožno len tak vystúpiť, kedy sa nám zachce. Musíme sa teda viezť, taká je naša súčasná cesta. Tá moja prechádza cez väzenie Evin v Teheráne.

V tom prípade môžem urobiť jediné. Môžem sa pokúsiť vyťažiť z tejto nanútenej cesty maximum. A to aj urobím! Veď práve najťažšie cesty neraz skrývajú najväčšie poklady.

Z knihy MATEJ VALUCH: UNIVERZITA SAMOTY str. 248-249.

Ďakujeme Matejovi Valuchovi za súhlas s publikovaním týchto vzácnych myšlienok.

Biblik.sk