"Tu je trpezlivosť svätých, tu tí, ktorí ostríhajú prikázania Božie a vieru Ježišovu." Zjavenie 14:12

V čase druhej svetovej vojny, keď bomby dopadali na mesto, jeden starý farár sa modlil s veriacimi v úkryte. Ešte ťažšie ako rachot dopadajúcich bômb a hrozba smrti na neho doliehali výkriky a plač niektorých ľudí, ktorí sa pýtali:

"Kde je ten váš Boh?" "A prečo toto všetko Boh dopustí?"

Ťažko môžete povedať matke, ktorá zbiera kusy svojho dieťaťa medzi troskami domu nejaké slová útechy.

Starý farár odpovedal: "Neviem!" "Ale viem, že Pán Ježiš žije!"

Tam je nádej veriacich aj uprostred svinstva. Všetko má svoj zmysel, aj keď tomu častokrát nerozumieme. Svojou mysľou nemôžeme vidieť Bohu do kariet. Eckart Tolle raz povedal, že človek vidí iba maličký kúsok obrovskej skladačky a hovorí si: "To nedáva zmysel!"

Nádej, viera a trpezlivosť veriacich je Boh a Jeho Syn Pán Ježiš Kristus, ktorého ani smrť neudržala vo svojich pazúroch.

My žijeme zatiaľ v mieri. Niekedy si sťažujeme, aké to máme ťažké, ako nás život bolí... Kresťan si možno spomenie na utrpenie svojho Spasiteľa a v súžení hľadá útočisko v Bohu. Ak je z najvyššieho hľadiska život človeka a celý vesmír ako sen v Božej Mysli, jedného dňa sa z tohoto sna zobudíme a na udalosti, ktoré sme pokladali možno za neznesiteľné sa zrejme budeme pozerať ináč. Aj zlý sen môže byť skúsenosť, ktorú môžeme využiť. Ťažko to vysvetlíte spiacemu uprostred sna. A predsa, na náš sen má vplyv aj to, čo človek v minulosti robil, s kým sa stretával, na čo sa pozeral. Situácia vo svete je spoluvytváraná ľudskými myšlienkami. Nakoľko ako civilizácia bohužiaľ zatiaľ nemáme ciele, ako ľudstvo blúdime. Vlastne náš život ako civilizácie sa podobá povrchnému životu bezdomovca, ktorý potrebuje mať naplnené svoje potreby ihneď a ak má víno, je mu jedno, čo bude zajtra. My máme TV a mobily, a určitý životný štandard, pri ktorom sme si zvykli hovoriť, že nemáme čas...

Jeden z hlavných cieľov jednotlivcov, ktorí túžia po prebudení je určitá kontrola myšlienok. Vlastne sadnúť si ticho a byť je jeden z najprirodzenejších stavov človeka. Vyciťovať ticho a mier za myšlienkami. Akoby uprostred sna uvedomiť si, že snívame. Zjednodušene povedané, na situáciu vo svete a na svoje osobné šťastie a nešťastie zvyknúť si pozerať sa ako zo stredu kolesa. Koleso traktora častokrát prechádza hnojom, ale jeho stred je tým nedotknutý. V minulosti som nerozumel slovám mladého farára: "Netreba to brať až tak vážne." Nad jeho slovami rozmýšľam často, lenže keď vidím, aký je mladý farár človek... Úplne tichý! On sám od seba takmer ani neprehovorí slovo! Ahá, jemu sa to hovorí, "netreba to brať až tak vážne" keď si vlastne už zvykol žiť v tichu a mieri. Potom príde situácia, kde ostatní padajú, ale farár bol stále taký istý! Jeho duchovnú prax sme mali možnosť pozorovať na vlastné oči. Keď sme boli niekde na výlete, občas sa ticho vytratil. Išiel sa modliť, ale nikomu nič nepovedal. Niekoľkokrát denne si zvykol vlastne vedome trénovať ticho a po niekoľkých rokoch akoby sa tým tichom stal! Viete si predstaviť, aký by bol svet, ak by takýchto tichých ľudí bolo viac? Nemusíme byť všetci farármi, ani vzdávať sa sveta:

Dr. Eduard Tomáš hovorí, že sa nemusíme vzdávať pôžitkov sveta, ale musíme sa vzdať premýšľania o nich.

Abd-ru-Shin zase hovorí: "Udržuj krb svojich myšlienok čistý. Založíš mier a budeš šťastný."

Veľkí majstri teda pokladajú za nesmierne dôležité vypestovať si určitý zvyk tichej mysle. Kiež by sa u ľudí stalo zvykom aspoň 3x denne aspoň na tri minúty sa stíšiť! Veď moslimovia sa modlia 5x denne, môžeme si z ich snahy zobrať príklad. V arabských štátoch je náboženstvo súčasťou každej oblasti života, no je to skôr vonkajšia forma, do ktorej by chceli s dobrými úmyslami vsadiť svet. Obsah je však oveľa dôležitejší. Náboženstvo, resp. ticho a mier sa môže stať súčasťou celej planéty, pokiaľ sa ľudia o ticho a mier budú vedome usilovať. Aby sme potom neboli prekvapení či dokonca pohoršení, ak jedného dňa v zrkadle udalostí sveta uvidíme samých seba.