V našich horách občas prebieha hon na sviňu. Autor článku nikdy netuší, ako sa ocitne rovno pred poľovníkmi alebo novinármi :) Snaží sa im vysvetliť, že tieto akcie by boli snáď vhodnejšie v okolí Bratislavského hradu, a v Trenčíne v okolí radnice...

Horou rachotia výstrely z ťažkých zbraní. Niektoré sa zdajú byť veľmi blízko. Vraj cesty sú uzavreté, no ani minule na bežeckých chodníkoch nebolo uzavreté nič... Bežci mohli počuť iba dunenie hromobitia guľovníc, plus tá podivná neobvyklá atmosféra v celom lese. Kto nesleduje médiá (na čo sa asi architekti bezpečnosti spoliehajú najviac) sa bežne môže ocitnúť v hore medzi krupobitím guliek.

Novinárka v narýchlo zbuchnutom rozhovore sa v poslednom interview počas behu pýtala: "A nebojíte sa, že by nejaká guľka mohla byť adresovaná Vám?" Dnes opäť niečo podobné hlási okoloidúci poľovník. Ak by to takto nepovedal, človeka by to v živote nenapadlo. Trochu uvažovať nad významom viet by mohli najmä rodičia, aby nevkladali do svojich detí obavy a hotové programy. Jeden poľovník dnes nevedome šíri program: "Môžete schytať guľu!" Autor článku napriek tomu akosi nemá obavu ísť ďalej svojou cestou a poľovníci idú ďalej svojou. 

V hore po priechode divízie poľovníkov nie je nikto. Občas zajačím šprintom okolo prebehne niečím silno zaujatý asi poľovnícky pes. V podivnom tichu hory hrmia výstrely. Cítiť ukrutnú silu zbraní z niektorých rán. Je to zvláštny pocit, možno sa dá na to zvyknúť, ale žiť jednou časťou v strehu musí byť na nervy... Asi máloktorý vojak, čo môže nečakane dostať guľku to má v hlave v poriadku. Možno, niektorí práve tento typ vzrušenia vyhľadávajú a preto idú bojovať, je to zrejme nejaká úchylka? Možno, životnosť vojaka, ktorý sa opakovane vrhá do nebezpečenstva je kratšia než doba, kedy značnej časti vojakov v takýchto podmienkach úplne švihne (ako napríklad vo Vietname, keď po čase takéhoto bojového života tušili dakde nejakého ozbrojeného Vietnamca, vystrieľali pre istotu podaktorí celú dedinu, takmer dokonale vystihnuté je to v seriáli Mestečko South Park, postavičky vietnamských veteránov Jimbo a Ned)

Iné je, ak sám robíte prácu napríklad na odmínovaní a načasovanie možného katapultu rovno do neba do veľkej miery určujete sami. Takto, ak neviete, odkiaľ príde rana, či sa tam neskrýva nejaký ostreľovač alebo nepriateľ... To musí byť z dlhodobéhoi hľadiska extrémna záťaž na nervy, nečudo, že spomínaní veteráni Jimbo a Ned boli úplne na hlavu! Značné percento vojakov takúto záťaž nezvládne... 

Mier je jeden z najväčších pokladov!

Vďaka Nebeskému Otcovi že u nás je mier! V našich horách sú občas len poľovníci, ale je veľmi jednoduché uprostred zvuku ťažkých pušiek predstaviť si zápal boja. Každý veriaci môže ďakovať Nebeskému Otcovi za mier! Národy žijúce v mieri sú bohaté! Cenu mieru väčšina spoznáva až v čase vojny.

Poznámka Biblik: Ak sa po páde komunistického režimu premenovávali ulice, po odchode zločinnej fašistickej vlády by sa mohla budova Slovenského parlamentu premenovať na Dom Obrancov Mieru.

Vďaka Nebeskému Otcovi za mier!