BEZ VZŤAHU S NEBESKÝM OTCOM A PÁNOM JEŽIŠOM KRISTOM JE KAŽDÝ CHUDOBNÝ A BEZMOCNÝ / WITHOUT THE RELATIONSHIP WITH OUR HEAVENLY FATHER AND LORD JESUS CHRIST IS EVERYBODY POOR AND POWERLESS

Človeka netreba strašiť peklom, ak by chcel peklo niekto vidieť, môže navštíviť domov dôchodcov, ústav alebo nemocnicu, kde ešte žijú veľmi ťažko chorí ľudia. Žijú... niektorí sú v ťažkom stave, niektorí mladí, od detstva v plienkach zabalení mrzáci, ktorí ustavične zavýjajú pazvuky utrpenia a možno i od bolesti. Iní sú už starí, ktorí prežili normálny život. Mnohí končia v ťažkom stave v nemocnici alebo v hospicoch. Mali sme suseda, ktorého zinvalidizovala choroba, nedokázal sa ani sám poškrabať, ak ho niečo svrbelo. Ktosi raz povedal:

 "Šťastie je, ak sa človek môže poškrabať, keď ho niečo svrbí."

Ľudia v ústavoch a v nemocniciach častokrát nedokážu ani sami jesť, ani sa hýbať. Nebo i peklo je akiste aj tu na Zemi! Pre veriacich, jogínov a mystikov existuje nádej aj v takýchto prípadoch, zo zvyku sa obracajú k Nebeskému Otcovi do stredu srdca (od stredu hrudníka kúsok doprava - tam kde si človek prstom pravej ruky ukáže na ja, to je Duchovné srdce a tam veriaci, jogíni a mystici smerujú modlitby i mnohé sústredenia) Niekedy sa môže stať, že práve ten najťažší stav je spomienka na najväčšiu blaženosť, pretože po ustavičnom sústredení akoby sa vedomie stiahlo do duchovného srdca, a na vlastné telo je možné nazerať ako na niečo cudzie, vrátane bolestí, ktoré sa už potom človeka až tak netýkajú. Pre začiatočníka pevný bod, pre pokročilého rozšírený do nekonečna, stráca sa dokonca aj reflex ľaknutia. Aj o tom je viera, nájsť svoj stred, nejaké útočisko, aby vždy existoval nejaký pevný bod. Nakoniec, čo môže byť jedine zažité, poznanie seba ako Vedomia JA, Ktoré nemá žiadne súradnice: JE! Dnes by Archimédes od radosti zvolal: JE! (Alebo JA)

Oficiálne náboženstvá obvykle meditáciu nevyučujú, bežnému odchovancovi mainstreamového náboženstva niekedy bohužiaľ namiesto pravého JA ostávajú len pátričky, od ktorých očakáva, že hádam zostúpi z neba niekto, kto pomôže. Situácia, akoby niekto nevedel, že sedí na koni, nepoznal uzdu, ostrohy, nič! Áno, bol by to zázrak, ak by Vyššia moc popchla koňa a zaviedla ho presne do cieľa! I to sa môže stať, ale prečo by sa mal na to človek spoliehať? Veď je krásne a užitočné poznať radosť z jazdy na koni, v tomto podobenstve vlastne aj životne dôležitá vec! Ale väčšina ľudí nielenže nič nevie o koňovi a o výstroji, ale by sa už nevedeli sústredene modliť ani 5 minút! Horlivejší sa dokážu ustavičnými modlibami dostať do určitého meditatívneho stavu, to môže pomôcť tiež.

Ale vyvstáva otázka, čo vlastne človek má, ak zomiera, alebo ak ho postihne niečo, na čo už telom nemá dosah? Aký kapitál majú zomierajúci, ustavične do sveta hľadiaci milionári? Veď človek bez vzťahu s Nebeským Otcom a Pánom Ježišom Kristom ani nemá na koho zavolať!  V kolobehu života a smrti je človek bez Nebeského Otca ako pohodené dieťa bez matky! Iba málokedy si svojim životným štýlom nepoškodí telo a zrazu je tu deň, kedy ho povolajú z tohto sveta! Kto si stihol užiť? A stálo to za to? Všetko je zrazu preč, neostalo nič, okrem dohasínajúcich spomienok na častokrát premárený život. Keď zubatá zaklope na dvere, človek čaká, že "niečo" príde od pátričiek, alebo od svätých obrázkov a nakoniec, stáva sa i to, že človek si dá dolu retiazku s krížikom a stáva sa neveriaci... To je vonkajšie náboženstvo, v Biblii je o ňom písané "pobožnosť neprospeje" (názov 35. kapitoly Biblia-Roháček) Hľadanie zmyslu života a hľadanie Života vôbec, niečoho pevného, čo presahuje rámec kolobehu života a smrti. To je účel človeka na Zemi. Biblia ako pomôcka je veľmi dobrá, ale ťažko sa to zaobíde bez duchovnej praxe. Výnimkou sú kresťanskí mystici, ktorí ustavičnou láskou k Stvoriteľovi vlastne praktizujú ustavičnú meditáciu, až sa ich úsilie stane zvykom a jedného dňa ako sa hovorí "z Milosti Božej" namiesto ega človeka nastupuje Duch Pána Ježiša Krista, ktorý hriechu už nie je schopný. Trvalé znovuzrodenie (Ján 3. kapitola), ale väčšina ľudí potrebuje vypestovať dobré návyky a aplikovať do každodenného života pravidelnú duchovnú prax - štúdium svätých a kvalitných duchovných kníh, meditácie, pôsty, modlitby. Veď ak by si našiel človek denne čo i len 2 hodiny na seba, za rok je to 730 hodín a o niekoľko rokov sa v nejakej oblasti alebo činnosti môže stať i majstrom! Je to o prioritách. Mnohí boháči zomierajú ako chudáci, do večného života neinvestovali nič, mnohí naivne dúfajú, že odložením pozemského tela sa končí všetko! Ale je to len ich prianie! Živé v človeku (Vedomie) nemôže zaniknúť, kľudne pozoruje aj takzvanú smrť. Trošku silnejšej kávy - prednášky o smrti a znovuzrodení: